Európsky sociálny model vznikol s predpokladom, že vláda môže prerozdeľovať peňažné sociálne dávky a služby bez toho, aby poškodila sociálne podhubie spoločnosti.

Finančná výpomoc Grécku je prvým prejavom finančnej krízy vyspelých európskych sociálnych štátov. Príčinou tejto krízy je kombinácia rozpočtových deficitov a demografie.

Sociálny štát v západnej Európe a severnej Amerike sľuboval príliš štedré sociálne dávky, bezplatnú zdravotnú starostlivosť a dôchodky. Tieto sociálne dávky už spôsobili neudržateľný deficit v mnohých západoeurópskych krajinách. V každej krajine tento problém ešte zhoršuje demografická situácia. “Domorodí” Západoeurópania majú takú nízku mieru pôrodnosti, že ani nereprodukujú svoju populáciu. A tak, ako populácia starne, menej pracujúcich bude podporovať viac dôchodcov. Pokiaľ sa niečo nepodnikne, každý zo západoeurópskych sociálnych štátov skôr či neskôr zbankrotuje.

Jednou z ciest, ako sa tomuto problému vyhnúť, je prijať dostatok prisťahovalcov zo Stredného východu a Afriky a zabezpečiť tak ekonomicky aktívnu populáciu dostatočne veľkú na to, aby zaplatila náklady na sociálne zabezpečenie. Táto alternatíva však radikálne zmení kultúru týchto krajín a možno zničí aj ich sociálne systémy. Moslimské Holandsko by neudržiavalo súčasný holandský sociálny model ani sociálne zabezpečenie. Alternatívou je radikálna reforma európskych sociálnych štátov, nie iba znižovanie sociálnych dávok a príspevkov. Dôvodom pre radikálnu reformu je i morálna kríza, ktorej čelí európsky sociálny model.

Európsky sociálny model vznikol s predpokladom, že vláda môže prerozdeľovať peňažné sociálne dávky a služby bez toho, aby poškodila sociálne podhubie spoločnosti. Počas prvých desaťročí sociálneho štátu sa to zdalo jednoduché. Nechajme štát, aby každému garantoval dôchodok. Nezamestnaný manžel a otec si nemôže nájsť zamestnanie, tak nechajme štát, aby mu dal nejakú zmysluplnú prácu a aby mu za ňu zaplatil. Niektorí chorí ľudia si nemôžu dovoliť ísť k súkromnému lekárovi a tak nechajme štát, aby zaplatil za ich zdravotnú starostlivosť.

Ukázalo sa však, že to vôbec nie je jednoduché. Zvyšuje sa pravdepodobnosť toho, že ľudia sa dožijú takého veku, kedy ich budú potrebovať. Vlády majú ťažkosti s hľadaním zmysluplnej práce pre nezamestnaných a nie sú efektívnymi zamestnávateľmi dokonca ani vtedy, keď sa im pre nich takú prácu nájsť podarí. Dopyt po lekárskej starostlivosti je vždy väčší ako ponuka. Ale napriek komplikáciám išlo o ľahké úlohy. Škandinávia a Holandsko – teda krajiny malé, etnicky homogénne, s tradíciou pracovitosti, šetrnosti, susedských komunít a sociálneho konsenzu – ich zvládli najlepšie.

Tradície však upadajú a mení sa realita, ktorej čelí nová generácia. Tradícia šetrnosti upadáva do zabudnutia, ak neprichádza trest za nešetrnosť. Pracovná etika sa rozkladá, ak neprichádza trest za to, že sa nepracuje. Susedské vzťahy zanikajú, ak už nepotrebujeme susedov. Sociálny konsenzus zaniká v dôsledku imigrácie. A tak, ako plynul čas, aj ľahké úlohy sa stali ťažkými.

Ako pribúdali roky, tak vznikali nové problémy. Mladí muži čoraz viac dospievali bez toho, aby boli pripravení pracovať aj keď boli k dispozícii pracovné miesta. Boli lepšie pripravení na páchanie zločinov. Mladé ženy častejšie rodili deti bez manželov. Deti sa častejšie rodili rodičom, ktorí neboli spôsobilí ich živiť.

Tieto nové problémy neboli náhodné, ale dôsledkom sociálneho štátu. Sociálny štát ničí sám seba. Proces trvá desaťročia, ale je neúprosný. Sociálny štát najskôr zruinuje pracovnú disciplínu, šetrnosť a susedské vzťahy, ktoré umožnili spoločnosti fungovať a potom spôsobí sociálne a ekonomické problémy, ktoré nie je schopný vyriešiť. Sociálny štát tak, ako ho poznáme, za niekoľko desaťročí skrachuje spoločensky aj finančne.

Milton Friedman v knihe Kapitalimus a sloboda navrhol alternatívu sociálneho štátu. Namiesto zvyšovania minimálnej mzdy alebo snahy spravovať komplikované sociálne systémy jednoducho vyplatiť chudobným ľuďom rozdiel medzi tým, čo si zarobia a príjmom potrebným na dôstojnú životnú úroveň – táto idea sa stala známou ako záporná daň z príjmu.

Záporná daň z príjmu prináša veľa problémov. Hlavným problémom je motivácia pracovať. Načo pracovať za nízku výplatu, ak vám vláda zabezpečí ten istý príjem aj bez práce? Ale variácia Friedmanovej schémy by mohla fungovať: garantovaný základný príjem, ktorý nahrádza všetky ostatné sociálne dávky a ktorý sa vzťahuje na každého dospelého. Kľúčovým slovom je nahrádza. Akonáhle je zaručený príjem dosiahnutý, štát už neposkytuje žiadnu ďalšiu pomoc. Zodpovednosť za riešenie ostatných problémov ostane na tých inštitúciách, ktoré sú najpovolanejšie riešiť ľudské potreby: rodiny, spoločenstvá, cirkvi a dobrovoľné združenia.

Prínosom zaručeného príjmu by bolo to, že každému sa dáva príležitosť prežiť dôstojný, hmotne zabezpečený život. Menej zjavným prínosom by bolo i to, že by sa vrátila zodpovednosť za život späť do rúk ľudí a tým sa zvýšila životaschopnosť občianskej spoločnosti tak v rámci rodiny ako aj spoločenstiev. Ľudia by museli riešiť dôsledky svojich skutkov. To je dobrá, nie zlá vec – tak pre spoločnosť ako aj pre jednotlivcov. Mať možnosť voľby a preberať zodpovednosť za jej následky je tou cestou, ako ľudia prežívajú uspokojivý život. Úspora peňazí nie je najdôležitejším dôvodom zrušenia sociálneho štátu. Ešte podstatnejšie je, že sociálny štát vysáva zo života príliš veľa života.

Autor pôsobí ako akademický pracovník na American Enterprise Institute.

Občanský institut mu vydal v roce 1998 ve spolupráci se Sociologickým nakladatelstvím SLON knihu “Příliš mnoho dobra”.

Článok je abstraktom prednášky, ktorá odznela v rámci cyklu CEQLS v Bratislave dňa 18. mája 2010. Viac, vrátane videozáznamu prednášky, nájdete tu.

Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2010.