Sociálny štát ničí sám seba

23.8.2010
Charles Murray

Európsky sociálny model vznikol s predpokladom, že vláda môže prerozdeľovať peňažné sociálne dávky a služby bez toho, aby poškodila sociálne podhubie spoločnosti.

Finančná výpomoc Grécku je prvým prejavom finančnej krízy vyspelých európskych sociálnych štátov. Príčinou tejto krízy je kombinácia rozpočtových deficitov a demografie.

Sociálny štát v západnej Európe a severnej Amerike sľuboval príliš štedré sociálne dávky, bezplatnú zdravotnú starostlivosť a dôchodky. Tieto sociálne dávky už spôsobili neudržateľný deficit v mnohých západoeurópskych krajinách. V každej krajine tento problém ešte zhoršuje demografická situácia. “Domorodí” Západoeurópania majú takú nízku mieru pôrodnosti, že ani nereprodukujú svoju populáciu. A tak, ako populácia starne, menej pracujúcich bude podporovať viac dôchodcov. Pokiaľ sa niečo nepodnikne, každý zo západoeurópskych sociálnych štátov skôr či neskôr zbankrotuje.

Jednou z ciest, ako sa tomuto problému vyhnúť, je prijať dostatok prisťahovalcov zo Stredného východu a Afriky a zabezpečiť tak ekonomicky aktívnu populáciu dostatočne veľkú na to, aby zaplatila náklady na sociálne zabezpečenie. Táto alternatíva však radikálne zmení kultúru týchto krajín a možno zničí aj ich sociálne systémy. Moslimské Holandsko by neudržiavalo súčasný holandský sociálny model ani sociálne zabezpečenie. Alternatívou je radikálna reforma európskych sociálnych štátov, nie iba znižovanie sociálnych dávok a príspevkov. Dôvodom pre radikálnu reformu je i morálna kríza, ktorej čelí európsky sociálny model.

Európsky sociálny model vznikol s predpokladom, že vláda môže prerozdeľovať peňažné sociálne dávky a služby bez toho, aby poškodila sociálne podhubie spoločnosti. Počas prvých desaťročí sociálneho štátu sa to zdalo jednoduché. Nechajme štát, aby každému garantoval dôchodok. Nezamestnaný manžel a otec si nemôže nájsť zamestnanie, tak nechajme štát, aby mu dal nejakú zmysluplnú prácu a aby mu za ňu zaplatil. Niektorí chorí ľudia si nemôžu dovoliť ísť k súkromnému lekárovi a tak nechajme štát, aby zaplatil za ich zdravotnú starostlivosť.

Ukázalo sa však, že to vôbec nie je jednoduché. Zvyšuje sa pravdepodobnosť toho, že ľudia sa dožijú takého veku, kedy ich budú potrebovať. Vlády majú ťažkosti s hľadaním zmysluplnej práce pre nezamestnaných a nie sú efektívnymi zamestnávateľmi dokonca ani vtedy, keď sa im pre nich takú prácu nájsť podarí. Dopyt po lekárskej starostlivosti je vždy väčší ako ponuka. Ale napriek komplikáciám išlo o ľahké úlohy. Škandinávia a Holandsko – teda krajiny malé, etnicky homogénne, s tradíciou pracovitosti, šetrnosti, susedských komunít a sociálneho konsenzu – ich zvládli najlepšie.

Tradície však upadajú a mení sa realita, ktorej čelí nová generácia. Tradícia šetrnosti upadáva do zabudnutia, ak neprichádza trest za nešetrnosť. Pracovná etika sa rozkladá, ak neprichádza trest za to, že sa nepracuje. Susedské vzťahy zanikajú, ak už nepotrebujeme susedov. Sociálny konsenzus zaniká v dôsledku imigrácie. A tak, ako plynul čas, aj ľahké úlohy sa stali ťažkými.

Ako pribúdali roky, tak vznikali nové problémy. Mladí muži čoraz viac dospievali bez toho, aby boli pripravení pracovať aj keď boli k dispozícii pracovné miesta. Boli lepšie pripravení na páchanie zločinov. Mladé ženy častejšie rodili deti bez manželov. Deti sa častejšie rodili rodičom, ktorí neboli spôsobilí ich živiť.

Tieto nové problémy neboli náhodné, ale dôsledkom sociálneho štátu. Sociálny štát ničí sám seba. Proces trvá desaťročia, ale je neúprosný. Sociálny štát najskôr zruinuje pracovnú disciplínu, šetrnosť a susedské vzťahy, ktoré umožnili spoločnosti fungovať a potom spôsobí sociálne a ekonomické problémy, ktoré nie je schopný vyriešiť. Sociálny štát tak, ako ho poznáme, za niekoľko desaťročí skrachuje spoločensky aj finančne.

Milton Friedman v knihe Kapitalimus a sloboda navrhol alternatívu sociálneho štátu. Namiesto zvyšovania minimálnej mzdy alebo snahy spravovať komplikované sociálne systémy jednoducho vyplatiť chudobným ľuďom rozdiel medzi tým, čo si zarobia a príjmom potrebným na dôstojnú životnú úroveň – táto idea sa stala známou ako záporná daň z príjmu.

Záporná daň z príjmu prináša veľa problémov. Hlavným problémom je motivácia pracovať. Načo pracovať za nízku výplatu, ak vám vláda zabezpečí ten istý príjem aj bez práce? Ale variácia Friedmanovej schémy by mohla fungovať: garantovaný základný príjem, ktorý nahrádza všetky ostatné sociálne dávky a ktorý sa vzťahuje na každého dospelého. Kľúčovým slovom je nahrádza. Akonáhle je zaručený príjem dosiahnutý, štát už neposkytuje žiadnu ďalšiu pomoc. Zodpovednosť za riešenie ostatných problémov ostane na tých inštitúciách, ktoré sú najpovolanejšie riešiť ľudské potreby: rodiny, spoločenstvá, cirkvi a dobrovoľné združenia.

Prínosom zaručeného príjmu by bolo to, že každému sa dáva príležitosť prežiť dôstojný, hmotne zabezpečený život. Menej zjavným prínosom by bolo i to, že by sa vrátila zodpovednosť za život späť do rúk ľudí a tým sa zvýšila životaschopnosť občianskej spoločnosti tak v rámci rodiny ako aj spoločenstiev. Ľudia by museli riešiť dôsledky svojich skutkov. To je dobrá, nie zlá vec – tak pre spoločnosť ako aj pre jednotlivcov. Mať možnosť voľby a preberať zodpovednosť za jej následky je tou cestou, ako ľudia prežívajú uspokojivý život. Úspora peňazí nie je najdôležitejším dôvodom zrušenia sociálneho štátu. Ešte podstatnejšie je, že sociálny štát vysáva zo života príliš veľa života.

Autor pôsobí ako akademický pracovník na American Enterprise Institute.

Občanský institut mu vydal v roce 1998 ve spolupráci se Sociologickým nakladatelstvím SLON knihu “Příliš mnoho dobra”.

Článok je abstraktom prednášky, ktorá odznela v rámci cyklu CEQLS v Bratislave dňa 18. mája 2010. Viac, vrátane videozáznamu prednášky, nájdete tu.

Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2010.

Příspěvků : 2 - Sociálny štát ničí sám seba

  1. Ivo Patta : 26.8.2010 v 13.07

    a proto článek vhodný do Konzervativních listů. Autor má výborné postřehy ohledně problémů sociálního státu. Dokonce chápe vztah mezi demografickým vývojem, nefunkční rodinou a předvídatelným koncem sociálního státu. Přes to vše jeho myšlení zůstává na povrchu věcí. Mělkost jeho myšlenek je pozornému čtenáři naprosto zřejmá, protože si při čtení jasně uvědomuje, “že to již někde četl”. Jediným důvodem, proč pan Charles Murray přednesl uvedený referát v Bratislavě je věta: “Finanční pomoc Řecku je prvním projevem finanční krize vyspělých evropských sociálních států”. Přitom ani obsah této věty není pravdivý, protože sociálně vyspělé státy se potýkají s rozpočtovou krizí již desítky let. Chcete důkaz? Zde je:
    Francie – hodina pravdy (2.10.2007 – 23:09)
    ?Jsem premiérem státu, který je ve stavu bankrotu!? Nezvykle otevřeně promluvil francouzský premiér Francois Fillon na setkání s korsickými zemědělci, kteří požadovali další státní dotace. ?Tento stát je už 15 let v chronickém deficitu. Jsem premiérem státu, který už 25 let nemá vyrovnaný rozpočet?…

    Situace nejen v Evropě, ale přímo doma je více než vážná a přitom nemáme dost systémově vzdělaných lidí, kteří by byli schopni alespoň pochopit pár do očí bijících souvislostí. Máme jen pár fachidiotů, jak označuje velmi přiléhavě Táňa Fischerová jednooborové specialisty. Pan Charles Murray je bohužel jedním z nich.
    Pozn.: Příspěvek obratem posílám redakci Konzervativních listů

  2. Michal : 23.8.2010 v 22.16

    Prosociálnost je jen formou méně čestného obchodu.Nejen politici, ale i lichváři a obecní konšelé rádi mají toto nastavení. Lichváři jsou si jistí ziskem, i do sebeztracenějšího úvěru se mohou vrhnout. Zatímco normálně by museli čekat na důchod nebo pozdní věk, kdy dnes lidí snad dědí po blízkých, v socialistickém státu to mají jisté, i vícekrát za měsíc. Obce se mohou starat o hřiště a jiné vylomeniny, přelévat peníze firmám vnuček třeba na květinovou výzdobu. Zmáknout radnici v programově nalomeném systému je hračka. Konečně peníze zaručí i flek v parlamentu. Zatímco v parlamenut je to jen část, u obce to snadno převaha. Jsme tak v dobrém feudalismu, moudrá vrchnost všechno dobře řídí, jen prostý nechápe. Pokud by závislý musel pracovat třeba hodinu denně, aby si k polívce zdarma koupil cigarety, prostor pro volbu zodpovědnou by se otevřel. Na první pohled se pozná obec prosperující a chátrající. Lid by měl co volit. Takto je to šuma fuk, sociálka to dožene. Tolik ze sudetských lesů. Posledního mého zaměstnance-roma, soukmenovci mlátili, že pracuje!!!

Napsat komentář k Ivo Patta Zrušit odpověď na komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Nabídka publikací

Newsletter

Chcete být pravidelně informováni o akcích Občanského institutu?