V sídle OSN sa pred pár dňami skončilo 49. zasadanie Komisie pre postavenie žien. Tentoraz sa vyznačovalo silným hlasom prorodinnej loby. Viac než 150 zástupcov neziskových organizácií a nadácií z celého sveta vytvorilo koalíciu, ktorej cieľom bolo presadiť postoje, založené na uznaní nedotknuteľnosti života od počatia do prirodzenej smrti – teda proti interrupciám a eutanázii.Oproti delegáciám z čias Clintonovej administratívy sa stanoviská amerických zástupcov zásadne zmenili. Teraz sa Američanom témy ako “pokrok v oslobodení žien” a “znovupotvrdenie pekinskej platformy”, po čom volali feministické a ľavicové prúdy, príliš nepozdávali. Odmietli napríklad potvrdiť tzv. Pekinskú deklaráciu z roku 1995, ktorá bola podľa obáv kritikov zámerne koncipovaná tak, že zavádza právo ženy na umelé ukončenie tehotenstva ako zvykovo medzinárodne uznávané ľudské právo a umožňuje donútiť krajiny, aby tomu prispôsobili svoju legislatívu. Keď preto USA do záverečnej deklarácie navrhli vetu, že “tieto dokumenty nezakladajú nijaké nové medzinárodne uznávané ľudské práva a neobsahujú právo ženy na umelé prerušenie tehotenstva”, v kuloároch to vrelo.
Prorodinní aktivisti pobiehali s nápismi “motherhood” a “fatherhood” na chlopniach a vzrušene debatovali o rozdieloch medzi pohlaviami či o dopĺňaní mužskej a ženskej role – nechýbali medzi nimi ani mladí františkánski mnísi. Feministické aktivistky, ľahko vyžité päťdesiatničky s nakrátko ostrihanými vlasmi pestrej farby, neskrývali svoje rozhorčenie nad názormi oponentov, že legalizácia prostitúcie problém zneužívaných žien nerieši, skôr naopak, alebo že nie je správne nútiť krajiny, kde nie je umelé prerušenie tehotenstva legálne, aby ho v záujme cieľov z Pekingu legalizovali.
Hoci takmer 800 nadácií a neziskových organizácií z celého sveta zaslalo americkej misii pri OSN e-maily a faxy podporujúce jej dodatok k deklarácii, návrh sa nakoniec nepodarilo schváliť. Americká delegácia totiž nenašla dostatok štátov, ktoré by sa k jej návrhu pripojili. Najmä vďaka USA (a podporovateľom ich postoja) sa však tentoraz na pôde OSN ukázalo, že radikálne feministické organizácie, ktoré pohŕdajú tradičnou rodinou, nemajú napriek rôznym deklaráciám mandát hovoriť za všetky ženy tretieho tisícročia. Ešte stále je veľa žien, ktoré sa síce chcú verejne angažovať, podnikať amať vplyv na spoločenské dianie, nie však za cenu, aby sa zriekli svojej úlohy manželiek či matiek.
Autorka pracuje v pražskom Občianskom inštitúte. Zúčastnila sa na zasadaní komisie OSN za mimovládny sektor.