Podla a John C. Goodman – Ramona Marotz-Baden: Fighting the War of Ideas in Latin America, vyd. National Center for Policy Analysis, Dallas, Texas, 1990, 

To, že krajiny Latínskej Ameriky sú rozvojové, s ekonomickými podmienkami vôbec nie ideálnymi, je všeobecne známy fakt, známy viac-menej každému. No vonkoncom nie je všeobecne známe, čo tento nezávideniahodný stav hospodárstva zapríčinilo. Iste by mnohí ľudia na otázku: “Aký je spoločensko-ekonomický sy­stém v Latínskej Amerike?” odpovedali: “No predsa kapitalizmus!” A odtiaľ je už iba krôčik k názoru – to teda kapitalizmus zapríčinil zlý stav hospodárstva týchto krajín. Ako za chvíľu ukážeme, je to názor úplne mylný, nezodpovedá skutočnos­tiam, ktoré sa v Latínskej Amerike odohrali. Ukážeme, že tam kapitalizmus vôbec nebol, respektive, nebol veľmi dlhú dobu: od svojho vzniku, dosiahnutia nezávis­losti na začiatku 19. storočia, boli latínskoamerické krajiny silne ovplyvnené ide­ami klasického liberalizmu. Tieto myšlienky nielenže slúžili ako argumenty pre vznik štátov, ale boli i základom ich nového politického poriadku. Simon Bolívar, vodca vojny za nezávislosť, bol intelektuálom, tak ako i iní v tej dobe, klasického liberalizmu. Ústavy nových, nezávislých krajín, mali za vzor ústavu americkú, riadili sa pravidlom obmedzenej vlády. Liberálna politická filozofia, uznávajúca právo na súkromné vlastníctvo a slobodný trh, teda to, čo nazývame kapitalizmus, priniesla čoskoro svoje ovocie: napr. Argentína bola v 2. pol. minulého storočia druhá najrýchlejšia ekonomicky sa rozvíjajúca krajina na svete a v r. 1925 bol jej export porovnateľný s exportom Kanady či Austrálie. Obdobná situácia bola i v ostatných krajinách – najprosperujúcejšie obdobie ekonomického rastu bolo počas rokov najväčšej hospodárskej slobody.

V 20. storočí, tak ako v USA či v Európe, i v takmer každej juhoamerickej krajine sa zaznamenal návrat kolektivizmu. Bol sprevádzaný rastom moci štátu a nestabilitou politicko-ekonomických inštitúcií. Spolu s eróziou kapitalistického systému nastala prirodzene i strata hospodárskej prosperity. Prvotné odrody kolektivistickej ideológie, pôvodný socializmus či komunizmus, už v súčasnosti nie sú najsilnejším trendom; ním je nacionalizmus so svojou ekonomickou politi­kou neomerkantilizmu. A neomerkantilizmus nie je nikde tak v obľube ako v Latínskej Amerike. Jeho priamym dôsledkom sú tarify a kvóty, tvorba monopo­lizujúcich privilégií, znárodňovanie firiem a tvorba podnikov v štátnom vlastníc­tve ( v r. 1982 boli v Mexiku znárodnené všetky súkromné banky. Vláda a provládne odbory kontrolujú okolo 70% mexického hospodárstva). Tento nárast socializmu by však nebol možný bez zahraničných pôžičiek. Paradoxne, pomoc z vyspelých kapitalistických krajín bola využívaná na potlačovanie súkromného vlastníctva. Tak sa mohlo stať, že zahraničné peniaze spôsobili skôr viac škody než úžitku. Latínska Amerika je bohatá na nerastné suroviny. Po stúpnutí cien surovín v 70. rokoch sa logicky očakávalo, že stúpne i bohatstvo krajín. No socia­listická a neomerkantilistická politika ich vlád spôsobila pravý opak. Tá politika, ktorá verila, že spoločenské vlastníctvo bude tvoriť a rozdeľovať bohatstvo. Dôsledkom bolo potlačenie produktívneho súkromného sektoru v prospech ne­efektívneho verejného, následná devastácia surovinových zdrojov a obrovská zadĺ­ženosť.

Na takéto narušenie prirodzeného stavu nastala zákonite reakcia: ňou bol vznik čierneho trhu a tieňovej ekonomiky, ktoré nahradili vládami zrušené trhové vzťahy – 48% práceschopného obyvateľstva Peru je zapojených do tieňovej eko­nomiky. Tá v r. 1985 predstavovala viac ako 20% neropného národného dôchodku vo Venezuele a 38% v Peru.

Stav, pri ktorom v Latínskej Amerike dominovali neomerkantilistické pred­stavy stelesnené snahami politikov využiť moc štátu na udelenie ekonomických výhod svojím podporovateľom a obľúbencom, je dnes značne narušený. Čoraz viac obhajcov a propagátorov získavajú klasické liberálne ídeje. Mnohí politici sa vyslovujú za štátne nezasahovanie a tento duch preniká i na intelektuálnu pôdu: vychádza čoraz viac publikácií a článkov Miltona Friedmana, F. A. Hayeka, L. Misesa a ďalších obhajcov slobodného podnikania. Boli založené súkromné nezá­vislé školy – napr. Univerzita Fr. Maroquina v Guatemale, ktoré majú veľký vplyv na celú intelektuálnu komunitu. Tieto dramatické a radikálne zmeny vo vedomí obyvateľov Latínskej Ameriky sa v dôsledku zvýšenej pozornosti venovanej ko­lapsu komunizmu vo východnej Európe nezaznamenali spravodajskými médiami v patričnej miere. Výrazný posun k slobode a slobodnému podnikaniu sa neudial len v postkomunistickej Európe, ale i v krajinách južnej a strednej Ameriky. Je preto namieste si z neho vziať skúsenosti.

Peru

Najvýznamnejší peruánsky ekonóm, obhajujúci systém slobodného podnikania, Hernando de Soto, je riaditeľom Inštitútu pre slobodu a demokraciu (ILD) v Lime. De Soto získal obdiv a uznanie odborníkov svojou prácou “Iná cesta” (El Otro Sendero), publikovanou v r. 1986. Zaoberal sa v nej príčinami vzniku a fungova­ním tieňovej ekonomiky. Predslov k tejto analýze, ktorá sa rýchlo stala americkým ekonomickým bestsellerom, napísal známy peruánsky spisovateľ, bývalý socialista, Mario Vargas Llosa. Tento bývalý ľavicový intelektuál, ktorý zmenil svoje názory, je v Peru politicky činný, bol kandidátom na úrad prezidenta. 

De Soto na príklade v tieňovej ekonomiky v Peru vo svojej práci podáva závery:

- Vyvracia názory, že systém slobodného trhu je pre Latínsku Ameriku nevhodný, že jej obyvatelia nie sú podnikaví a nemajú tradíciu demokracie.

- Ukazuje, že ľudia majú prirodzenú tendenciu vytvárať ekonomické inštitúcie kapitalizmu. V prípade, ak vláda potláča slobodný trh, trhové mechanizmy vznikajú automaticky prostredníctvom tieňovej ekonomiky.

- Ukazuje, že problémy krajín neboli spôsobené vonkajšími silami, ale vlastnými inštitúciami moci.

- Podáva dôkaz, že tieňová ekonomika je odpoveď chudobných oficiálnemu merkantilistickému systému, ktorý spôsobil nárast inflácie za desaťročné obdobie 1973-83 o 52% za rok.

V tieňovej ekonomike (ako prirodzene a samovoľne vzniknutom trhovo orientovanom systéme)

- sa produkuje 60% všetkých potravín a úžitkového tovaru spotrebovaného v Lime,
- pracuje 48% obyvateľstva v produktívnom veku,
- počas 20 rokov vzniklo 12 stredísk čierneho trhu na každé jedno ustanovené vládou,
- je dnes 274 neformálnych a iba 57 oficiálnych trhových stredísk,
- sa na nej podiela 52% továrenských firiem,
- bolo 42% bytových jednotiek v Lime postavených týmito firmami.

Zatiaľ čo neformálny sektor rozkvitá, verejný sektor zaznamenáva veľké straty. Ukazuje sa, že problémom teda nie je tieňová ekonomika, ale samotná vláda. Vláda sa snaží priamo riadiť celú hospodársku aktivitu krajiny, čo má za následok úžasné posilnenie byrokracie a nárast priamo diktátorských právomocí vlády: z 500 000 zákonov, dekrétov a nariadení regulujúcich obchodné aktivity, je iba 1% prijaté parlamentom. Zvyšných 99% vydali výkonné orgány – teda vláda a prezident – formou dekrétov.

Inštitút pre slobodu a demokraciu (ILD) vypracoval návrhy vláde, v ktorých odporúčal vytvorenie legislatívy garantujúcej právo na súkromné vlastníctvo a zjednodušenie právnych procedúr zaťažených byrokraciou. V roku 1986 vypraco­val konkrétne postupy pre postupnú dereguláciu hospodárstva. Tieto programy sa začínajú plniť. Proti nim sa stavajú snahy o ochranársku politiku vlády, podporo­vané nacionalistickou ideológiou, ktorá začína striedať marxizmus ako najatrak­tívnejšia ideológia súčasnosti. Svoju podobu nachádza v opozícii voči USA, všet­kému americkému a hlavne americkým (no i iným zahraničným) spoločnostiam. No ani vo svojej merkantilistickej protitrhovej a nedemokratickej podobe nemôže nič zmeniť na fakte, že ekonomická sloboda je súčasťou slobody politickej.

Venezuela

Hoci Simon Bolívar, prezident-osloboditeľ, bol klasický liberál, v súčasnosti iba málo intelektuálnych vodcov krajiny vyznáva jeho filozofiu. Tak ako v iných latínsko-amerických krajinách, politika a ekonomika sú pod dominanciou ľavice. Venezuela je krajina bohatá na nerastné suroviny a po náraste cien ropy v 70. rokoch existovala reálna šanca na urýchlenie hospodárskeho rozvoja a vzrast úrovne národného bohatstva. No táto konjunktúra sa nerealizovala: 

- V desaťročí 1973 – 1983 hrubý národný dôchodok poklesol, poklesol i príjem zo všetkých neropných odvetví, s výnimkou súkromného sektoru.

- V období 1976 – 1985 reálny príjem priemernej rodiny poklesol o 73%.

Čo vlastne zapríčinilo tento pokles napriek výhode poskytovanej medzinárod­ným trhom ropy? Preferencia verejného sektoru na úkor súkromného, sprevádzaná zákonite nárastom moci vlády a jej intervencionistickej politiky. Jej podstatou bola viera, že verejný sektor bude tvoriť a rozdeľovať bohatstvo. No tým, že zdroje surovín boli odobraté produktívnemu súkromnému sektoru a začlenené do neefek­tívneho verejného, nastal pravý opak zámeru, spojený so znehodnotením meny. 

Nárast legislatívnych právomocí exekutívy (počas rokov 1961 – 1972 výkonné orgány štátnej moci vydali iba 21 nariadení týkajúcich sa ekonomických aktivít. Od r. 1973 je to viac ako 3 000 nariadení ročne!) sa týkal i obmedzení slobody prejavu a tlače. Nekontrolovateľný rast moci štátu bol spôsobený ľavicovými ideami vychádzajúcimi z predpokladov

- vlády rozdeľujúcej bohatstvo,

- ekonomického plánovania,

- rozrušenia práv na súkromné vlastníctvo,

- uniformity výchovy.

Prirodzenou reakciou (tak ako v Peru) bol vznik tieňovej ekonomiky: 

- v r. 1973 sa na všeobecnom dôchodku z neropných odvetví podieľala 3%,

- v r. 1985 viac ako 20% (dvadsiatimi percentami!),

- poskytuje príjem 42% pracujúcich.

V 80. rokoch nastalo znovuzrodenie starej filozofie. Napriek pretrvávajúcemu vplyvu kolektivistických a etatistických ideí nastal určitý prielom: vznikli inštitúty a vedecké strediská zamerané na preklady, publikovanie a distribúciu kníh napísaných liberálnymi ekonómami. V r. 1982 boli vo Venezuele do španielčiny pre­ložené iba 4 knihy o slobodnom trhu. V súčasnosti ich je aspoň 340. Je možné očakávať, že presadzovanie slobody, trhového hospodárstva, občianskych práv a slobôd bude pokračovať.

Mexiko

Ústavy mnohých latínskoamerických krajín, i Mexika, prijaté v tomto storočí už nevyjadrujú originálny duch slobody zahrnutý v ochrane občanov od štátnej moci. Tieto ústavy slúžia ako ospravedlnenie nadradenosti štátu občanovi a uzurpácie jeho prirodzených práv a slobôd. V Mexiku je etablovaná vládnúca Revo­lučná inštitucionálna strana (PRI). Už v r. 1938 s politikou prezidenta Cardenasa orientovanou na populistický korporatizmus nastalo vyvlastnenie a znárodnenie ropného priemyslu. Skutočné urýchlenie zavádzanie socializmu započalo v r. 1970 s nástupom vlády prezidenta Echeverriu. Vyvlastňovanie a zoštátňovanie hospodárstva pokračovalo i za prezidentov Lopeza Portilla a Miguela de la Mad­rid. V r. 1982 boli znárodnené všetky súkromné banky, tak ako pred tým i veľké poľnohospodárske celky, hotely, supermarkety, ba dokonca i nočný klub v Mexiko City. Výsledkom vládnych intervencií do všetkých oblastí hospodárstva bola neochota ľudí podnikať a investovať, keďže vedeli, že plody ich práce by i tak vyvlastnila vláda. Fenomenálny bol vzrast byrokracie: zatiaľ čo v rokoch 1975 – 1983 vzrástol počet obyvate_ov o 25%, byrokracia narástla o 85%! Protekcioniz­mus a neustály intervencionizmus vlády viedol k vysokej inflácii, nezamestnanosti, korupcii, zadĺženosti a nestabilite: za posledných 69 rokov bola mexická ústava zmenená 318 krát (americká za 200 rokov svojho trvania iba 26 krát). 

Všetky tieto neúspechy socializmu zavádzaného stranou PRI viedli k oživeniu hlavnej opozičnej Strany národnej akcie (PAN). Mnohí strácajú vieru v socia­lizmus a prejavujú záujem o klasický liberalizmus. Ciele strany PAN zahr­nujú privatizáciu pôdy, reprivatizáciu bánk, slobodný trhový systém, redukciu verej­ného sektoru.

Chile

Socialistické myšlienky získavali v Chile priaznivcov už v 30. rokoch, najviac však po II. svetovej vojne. V r. 1970 po víťazstve Salvadora Allendeho vo voľbách sa krajina stala plne socialistickou: počnúc znárodňovaním (r. 1972 vláda kontrolovala 90% banskej produkcie, 85% bánk, 75% kultivovanej poľnohospodárskej pôdy) a končiac ovládnutím odborového zväzu Komunistickou stranou. Inflácia v r. 1972 dosahovala 180%, v r. 1973 bol už ročný nárast 1 000%.

11.9.1973 uskutočnil veliteľ armády gen. Augusto Pinochet puč a nastolil vojenskú diktatúru, ktorá systematicky potlačovala politické a občianske slobody. Tisíce občanov bolo uväznených, sloboda prejavu nerešpektovaná a politické strany a odborové zväzy zakázané. Antikomunistický charakter vojenského režimu viedol k zvereniu ekonomiky technokratom – odborníkom hlavne z University of Chicago, ktorí boli zástancami slobodného trhu. Tak sa stalo, že štát, ktorý nedovoľoval žiadne politické slobody, poskytoval na latínskoamerické pomery ekonomickú slobodu nevídanú. Po zrušení štátnej kontroly cien nasledo­vala v r. 1974 privatizácia. Začala vrátením 202 spoločností vyvlastnených Allen­deho vládou svojím vlastníkom. Chilská privatizácia – svojím rozsahom porovna­te_ná snáď len s reformami M. Thatcherovej v Británii, mala za cieľ previesť každú spoločnosť v štátnom vlastníctve do súkromných rúk: množstvo spoločností v štátnom vlastníctve sa z počtu 620 v r. 1973 zredukovalo na počet 76 v r. 1981. V porovnaní s ostatnými krajinami prinieslo slobodné hospodárstvo excelentné výsledky – to, čo nazývame chilský hospodársky zázrak:

- pokles inflácie v Chile z 1 000% na 20% – ako v jedinej latínskoamerickej krajine,

- zatiaľ čo ostatné susedné ekonomiky stagnujú, Chile zaznamenáva od r. 1982-83 5% ročný nárast ekonomickej produkcie,

- na rozdiel od susedných krajín, zahraničná zadĺženosť Chile poklesla zo 115% všeobecného národného dôchodku v r. 1986 na dnešných 83%,

- kým ostatné krajiny v Latínskej Amerike majú problémy s hľadaním trhov pre export, objem chilského exportu vzrástol za posledné tri roky o 22% ročne.

Liberalizačné reformy chilskej ekonomiky majú však vlastnú Achillovu pätu: boli zavedené silou, diktátorským režimom, ktorý sa pri privatizovaní vonkoncom neodvolával na podporu verejnosti. Je jasné, že žiadny diktátorský režim sa nemôže udržať večne a aj v Chile v r. 1989 po zvolení nového prezidenta Patricia Aylwina nastala demokratizácia. Nový prezident sľubuje pokračovať v ekonomic­kých programoch predchádzajúceho režimu a tak sa ponúka možnosť vskutku unikátna: možnosť, že by latínskoamerická krajina dosiahla spoločnosť garantu­júci i politickú i ekonomickú slobodu.

Argentína

To, že socializmus zavedený do krajín chudobných ich spraví ešte chudobnej­šie, ukazujú príklady rozvojových krajín. Že socializmus v krajine veľmi chudob­nej môže spôsobiť i hladomor, ukazuje Etiópia. A príkladom toho, že socialistické opatrenia v krajine bohatej a perspektívnej zapríčinia jej úpadok, je Argentína. Tá patrila v období klasického liberalizmu k najrozvinutejším krajinám: 

- Medzi rokmi 1853 a 1925 Argentína zaberala 1. miesto v rebríčku krajín s najvyšším objemom zahraničných investícií na jednu osobu a 2. miesto v úrovni hospodárskeho rastu.

- Roku 1925 bol export Argentíny porovnateľný s exportom Kanady a Austrálie. V 19. storočí bola Argentína viac rozvinutá ako Austrália a jej životná úroveň bola tiež vyššia.

- Dnes má 4 krát menší všeobecný národný dôchodok na jednu osobu ako Aus­trália.

- Roku 1910 bola argentínska mena tretia najstabilnejšia na svete hneď po U.S. doláre a britskej libre šterlingov.

- V r. 1892-1913 bol príjem argentínskych banských a priemyselných robotníkov vyšší ako príjem robotníkov v západnej Európe.

V 30. rokoch prenikli do krajiny socialistické myšlienky etatizmu, populizmu a štátneho intervencionizmu. Tie v 40. rokoch ovládli politickú arénu. Nasledo­valo zvyšovanie daní, znárodňovanie, rast inflácie, posilnenie nacionalistického populizmu odborov zameraného proti vstupu zahraničného kapitálu – najmä za perónistickej éry.

Až v 70. rokoch nastalo znovuzrodení starej liberálnej filozofie. Medzi mla­dými profesormi, žurnalistami i businessmanmi mali najväčší vplyv myšlienky ekonómov rakúskej školy (L. von Mises, F. A. von Hayek). Táto intelektuálna revolúcia pokračuje.

Literatúra

Vplyv umelcov, spisovateľov a intelektuálov vo všeobecnosti je na spoločnosť v Latínskej Amerike značne vysoký. Tak ako vodcovia revolúcií vo Francúzsku, USA či Rusku, i vodcovia boja za nezávislosť Latínskej Ameriky boli intelektuáli. Romulo Gallegos, známy spisovateľ, sa stal prezidentom Venezuely, a bývalý sandinistický prezident Nikaraguy Daniel Ortega je uznávaný básnik. Pre inte­lektuálov Južnej Ameriky nebol ideálom byrokratický komunizmus Ruska, ale Castrova revolučná Kuba. Napriek tomu, že táto sentimentálna dogma ešte u mnohých pretrváva, je už viac-menej iba vyjadrením určitej nostalgie po časoch revolučného ľavičiarstva, ktorými väčšina intelektuálov prešla v značne extrémis­tickej podobe. No dávno pred perestrojkou či pádom komunizmu vo východnej Európe nastal v politickom myslení inteligencie značný obrat: odklon od ľavice a podpora už nie pre socializmus, ale pre slobodu a slobodné podnikanie – to je charakteristické pre významných podnikateľov. 

Prvým príkladom je Octavio Paz, mexický básnik a politický esejista, čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru. Už od mladosti ľavičiar, počas španielskej občianskej vojny aktívne vyjadroval solidaritu s ľavicou. Spoločník nasledovníkov Leva Trockého v jeho mexickom exile. No udalosti v Nikarague viedli k jeho skepticizmu voči socialistickej viere. Výdatná kritika sandinistickej byrokraticko-vojenskej diktatúry, obrana práv nikaragujského opozičného denníku La Prensa, podpora demokratizačného procesu salvádorského prezidenta J. N. Duarteho a kritika etatizmu mexickej vládnej strany PRI viedli k vlne nenávisti jeho bývalých priateľov.

Nikaragujský básnik Pablo Cuadra, redaktor denníku La Prensa, zohral veľkú úlohu v zápase proti Somozovmu režimu. Keď však sandinisti zaviedli v krajine vojensko-byrokratický model podľa kubánskeho vzoru, jeho kritika sa obrátila proti ním.

No najznámejším príkladom je peruánsky spisovateľ Mario Varga Llosa. I on je bývalý ľavičiar, jeho obdiv ku Castrovi v 60. rokoch bol okázalý, čo mu vy­nieslo náklonnosť havanského režimu. Na začiatku 80. rokov bol členom komisie vyšetrujúcej masakry ultramaoistickej skupiny “Svetlý chodník” v Andách. Jeho kritika revolučného hnutia a obrana demokracie v Peru ho spravili neobľúbeným medzi ľavicovými intelektuálmi v USA. Mario Vargas Llosa sa stal najpromi­nentnejším obhajcom systému slobodného trhu, jeho spolupráce s peruánskym ekonómom Hernandom de Sotom viedla k jeho príspevku na vzniku knihy “Iná cesta” (El Otro Sendero). Vďaka svojej popularite v krajine kandidoval v posled­ných voľbách na úrad prezidenta. Svojou podporou demokratickým kapitalistickým inštitúciám sa radí k ostatným neokonzervatívnym intelektuálom a literátom v Amerike, ktorí stáli pri zrode novej “kapitalistickej revolúcie”.

Náboženstvo

V každej latínskoamerickej krajine, s výnimkou Kuby, je Rímsko-katolícka cirkev veľmi vplyvná inštitúcia. Mnohí duchovní otcovia sa priamo podieľajú na politickom a sociálnom živote a mnohí ekonómovia spojení s Cirkvou sa pokúšajú uskutočniť reformy – niektorí v duchu slobody, iní proti. Veľká časť cirkevnej komunity je ovládaná myšlienkami tzv. “teológie oslobodenia”. Prívrženci tohoto pozoruhodného hybridu kresťanstva a socializmu majú nedôveru k slobodnému podnikaniu a sú presvedčení že priamym dôsledkom kapitalizmu je čoraz väčšie bohatstvo bohatých krajín a čoraz väčšia chudoba krajín chudobných. Svet je roz­delený na krajiny centra – bohaté, ako sú USA či západná Európa – a na krajiny periférie – akými sú krajiny Latínskej Ameriky. Juhoamerickí duchovní tak popisujú ekonomický charakter spoločnosti ortodoxnou marxistickou terminológiou: J. L. Segundo, najznámejší jezuitský teológ Latínskej Ameriky, hovorí: “Marx nevy­našiel triedny boj, medzinárodný kapitalizmus áno.” Mnohí duchovní presadzo­vali teológiu oslobodenia doslova – so zbraňou v ruke – ako členovia partizánskych skupín napr. v Guatemale či v predsandinistickej Nikarague. Duchovný Ernesto Cardenal bol v sandinistickej vláde ministrom kultúry a jezuita Miguel d’Escoto ministrom zahraničných vzťahov! Pochopiteľne, nie všetci duchovní v Latínskej Amerike sú socialistickej orientácie. No skutočne málo ich je za slobodný systém trhu. Jeden z najvýznamnejších odporcov teológie oslobodenia, kolumbijský biskup Alfonso L. Trujillo, odmieta marxistické postoje v ekonomike, no taktiež sa vyslovuje za “väčšiu vládnu kontrolu nad hospodárstvom”. 

Vplyv katolíckej cirkvi sa realizuje i prostredníctvom školstva a výchovy. S výnimkou Chile, takmer všetky latínskoamerické katolícke univerzity rozširujú intervencionistické a socialistické dogmy. Niektoré flirtujú s marxizmom, iné s nacionálnym socializmom (teda fašizmom). Ako príklad súžia Argentínska katolícka univerzita, ortodoxná v teológii a intervencionistická v ekonómii: učeb­nice sú knihy amerických keynesiánov (P. Samuelson, J. Tobin, R. Musgrave…) a práce J. K. Galbraitha sú považované za konečný vrchol ekonomickej múdrosti. Výnimkou je Chilská katolícka univerzita, ktorá má úzke styky s University of Chicago a je ovplyvnená myšlienkami Miltona Friedmana, či napr. Michaela Novaka ako reprezentanta pre-trhových katolíckych mysliteľov.

Medzi nesocialistické organizácie veriacich snažiace sa o morálno-sociálnu aktivitu patrí napr. Spoločnosť pre obranu tradície, rodiny a vlastníctva (TFP). Niektoré akcie tejto konzervatívnej asociácie vytvárajú však až šokujúci a extravagantný obraz fanatizmu. Veľký význam v spojení náboženstva s politikou majú Kresťansko-demokratické strany. Boli založené v 20. rokoch, ich vplyv vzrástol po II. svetovej vojne, kedy absolvovali posun doľava. Sú založené na spojení prin­cípov politickej demokracie a katolíckej sociálnej náuky. V súčasnosti existujú v dvoch formách: Ľavicovej (v Guatemale, Chile, Argentíne a Venezuele), ktorá je v Latínskej Amerike prominentná a podporuje sociálny welfare-state, znárodnenie veľkých súkromných spoločností a odborové zväzy. Konzervatívna forma (napr. v Paname) – je obdobná postaveniu CDU – podporuje hierarchický sociálny sy­stém, súkromné vlastníctvo, Katolícku cirkev (predstavitelia panamskej kresťanskej demokracie sú obhajcami ekonomickej slobody). Obe formy však odmietajú neregulovaný kapitalizmus a ateistický materializmus marxistického socializmu. Celkovo je možné usúdiť, vzhľadom na súčasnú realitu, že v budúcich rokoch bude Cirkev v Latínskej Amerike i naďalej podporovať intervencionistickú poli­tiku.

Záver

Od čias, čo Adam Smith napísal svoje klasické dielo “Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov?, obhajcovia slobody boli presvedčení, že sloboda a hospodársky pokrok idú ruku v ruke. Názorne to vidíme na príklade Latínskej Ameriky: Costa Rica, krajina s najživotaschopnejšou a najslobodnejšou ekonomi­kou regiónu, zaznamenala v rokoch 1950 – 1985 2,5% ročný nárast hrubého národného dôchodku. Naopak Haiti a Guyana majú najmenej slobodné ekono­miky. V tabuľke hospodárskej slobody je Haiti na 96. a Guyana na 106. mieste (zo 144 krajín). V rokoch 1952 – 1985 bol ročný nárast Haiti iba 0,24% a Guyana zaznamenala pokles! Porovnanie ukazuje, že politické a občianske slobody sú dôležité pre hospodársku úspešnosť. Poznáme dve cesty, ktorými sa môže vydať ekonomika: individualizmus a etatizmus. Predstava, že štátne plánovanie vedie k materiálnemu pokroku, je stará. Má sa realizovať prostredníctvom intervencií a regulácií a bola formulovaná už merkantilistami. Podstatou tej druhej, individualistickej, je názor Adama Smitha, že “vlastný záujem podporuje všeobecný blaho­byt”. Svojou teóriou “neviditeľnej ruky” poukázal na to, že merkantilistická poli­tika vedie ku konfliktu s verejným záujmom. 

Na príkladoch krajín Latínskej Ameriky môžeme zhrnúť:

- krajiny chrániace občianske a politické slobody majú úroveň hospodár­skeho rastu dvakrát vyššiu ako krajiny, ktoré tak nečinia,

- krajiny, ktoré garantujú všetky tri typy slobody – hospodársku, politickú a občiansku – majú ekonomický rast trikrát vyšší ako krajiny potlačujúce všetky tri slobody,

- životná úroveň v krajinách s relatívne mohutným vplyvom vlády na hos­podársku aktivitu občanov rastie oveľa pomalšie ako v krajinách s relatívne malým vládnym sektorom,

- vzrast vplyvu vlády na hospodársku aktivitu má za efekt depresiu hospo­dárskeho rastu,

- štátne využívanie zdrojov je menej efektívne ako súkromné.