Zabitie Kaddáfího – a najmä jeho spôsob – ako aj zabitia Usamu bin Ládina v Pakistane či al-Awlakiho v Jemene, alebo aj už takmer šesť rokov stará poprava Saddáma Husajna nútia k otázke: mali sme právo takto ich zabiť?
Opýtať sa dá aj inak. Čo je vlastne trest smrti? Je prejavom barbarstva? Čo sa dá povedať o spôsobe zabitia Kaddáfího – je hrozný či pochopiteľný? Čo cielené zabíjanie nepriateľských osôb zo strany Západu – bez súdu, na exekutívny rozkaz? Je to vo vojne prijateľné, alebo je to mimosúdna zvoľa? Čo spôsob prístupu k mŕvolám zmienených osôb – teda moslimov – zo strany Západu, ale aj ich moslimských katov? A konečne, čo ten iránsky pokus zavraždiť saudského veľvyslanca v USA spôsobom, pri ktorom by zahynuly desiatky, možno až stovka náhodných nevinných obetí z radov prostých občanov? Pokúsme sa teda na tieto otázky odpovedať, či sa aspoň nad nimi zamyslieť.
.trest smrti
Naše západné presvedčenie, že trest smrti je zásadne nespravodlivý a neprijateľný (respektíve presvedčenie západných liberálnych elít, pretože masy majú iný názor), je historickou a geografickou anomáliou. Ohromné väčšiny všetkých ľudí v dejinách a na celom svete – okrem Európy a Severnej Ameriky za posledné polstoročie – boli presvedčené, že trest smrti je zásadne spravodlivý. Otázkou len bolo: za čo a ako.
Ale pripusťme, že náš liberálny názor má pravdu – z dôvodov možnosti justičného omylu či prosto preto, že obeti už aj tak nepomôže. Napriek tomu asi existuje jedna výnimka, ktorú azda uzná aj najzapálenejší odporca trestu smrti: prípad masových, brutálnych vrahov, ktorí zároveň mali veľú moc, boli to vládcovia. Môžeme sa zdráhať popraviť vraha-občana, ale naozaj možno tvrdiť, že poprava nacistov v Norimbergu či Eichmanna v Izraeli boli nespravodlivé? Alebo boli by nespravodlivé – keby k nim došlo – popravy Hitlera, Stalina alebo Mao Ce-tunga?
Vládca mal vždy určité privilégiá, ktoré obyčajní poddaní či občania nemali. Niekedy mal aj božskú autoritu či bol ňou pomazaný, ale preto mal aj úžasnú, mimoriadnu zodpovednosť. Keď je niekto obyčajný vrah, je možné ho zavrieť a nepopraviť. Keď niekto vládne a opakovane nechá vraždiť nevinných, a to brutálnym spôsobom, je to ešte obyčajný vrah? Alebo je už niekým iným? U Hitlera, Stalina, Saddáma, Kaddáfího možnosť justičného omylu neexistovala – ich vina bola jasná a donebavolajúca.
.spôsob zabitia…
…Kaddáfího nebol šťastný ani správny. Mal mať aspoň formálne riadny proces – teda riadny podľa kritérií jeho spoločnosti – a až potom prípadnú popravu. Ak jeho zabitie bolo viac lynčom než zastrelením v prestrelke, bolo nesprávne. V tomto zmysle Iračania vyznievajú lepšie ako Líbyjčania – Saddám mal aspoň riadny proces, aj keď priebeh jeho popravy úplne riadny nebol. Na druhej strane je fakt, že keby Saddáma nezajali a po celý jeho súdny proces až do popravy nedržali v zajatí americkí vojaci, ale chytili by ho irackí Kurdovia či šiíti, dopadol by asi rovnako ako Kaddáfí.
Akokoľvek bol spôsob Kaddáfího zabitia krutý a nepatričný, vôbec nebol prekvapivý. Toto sa sa jednoducho tyranom v momente ich pádu stáva v dejinách opakovane a často. Tak ako niekedy po urážke nenasleduje súdna žaloba (teda „civilizovaný“ spôsob riešenia sporu), ale facka a bitka – ľudská prirodzenosť je nedokonalá a emócie sú niekedy silnejšie než rozum. Mimochodom, tyran akosi očakáva, že tak dopadne, ak stratí moc. Je to akýsi jeho nepísaný „kontrakt“ so svojimi poddanými či otrokmi: „…vládnem vám hrubou mocou, zabíjam vás, ako chcem, ak mám moc, som váš vládca. V momente, keď ju stratím, viem, že mi urobíte to isté, čo ja robím vám…“ Nuž, to je to večné Sic Semper Tyrannis! („takto vždy tyranom!“), ku ktorému v dejinách opakovane dochádzalo, keď tyran padol.
A nie je to také zriedkavé ani v našej novodobej európskej histórii: Benito Mussolini a Clara Petacci, Nicolae a Elena Ceausescuovci. Nikto si naozaj nemyslí, že Nicolae a Elena Ceausescuovci mali riadny proces; a nikoho v Európe, pokiaľ viem, tento fakt príliš netrápil a ani netrápi.
.úcta k mŕtvym moslimom
Zdá sa, že Američania sa po zastrelení Usámu bin Ládina k jeho mŕtvole – ak to meriame aj islamskými náboženskými kritériami – zachovali patričnejšie než moslimovia k mŕtvolám Saddáma či Kaddáfího.
Ani to veľmi neprekvapuje, v islamskom svete je totiž zabudované silné pokrytectvo. Mnohí moslimovia považujú za netolerovateľnú urážku islamu, ak neveriaci (nemoslimovia) zaobchádzajú podľa ich názoru zle s moslimami. No kým moslimovia zaobchádzajú s inými moslimami (alebo aj s nemoslimami) horšie, je to v poriadku. Evidentná aplikácia dvojakých štandardov.
Môžeme si len spomenúť na rozhorčenie islamského sveta pre údajné znesväcovanie Koránu. Keď v roku 2006 irackí sunnitskí militanti vyhodili do vzduchu niekoľko významných šiítskych mešít v Iraku, v ktorých roztrhali nielen telá šiítov, ale aj prítomné exempláre koránu, nikde nejaké väčšie rozhorčenie nad znesväcovaním Koránu v islamskom sunnitskom svete nezaznelo. A ako sunniti šiítom, tak i šiíti sunnitom…
.západ a cielené zabíjanie
Kto by bol kedy povedal, že Barack Obama bude veľkým „zabijakom“ islamských teroristov a nepriateľov! Tento kritik svojho predchodcu prezidenta Busha za jeho „vojnu proti terorizmu“, za Guantanámo, kde dal Bush zavrieť zajatých teroristov, za jeho „zbytočnú a škodlivú“ vojnu v Iraku, ktorá na rozdiel od tej správnej, nevyhnutnej vojny v Afganistane („war of necessity“) bola vojnou svojvoľnou, len na základe Bushovej voľby („war of choice“) tak tento Barack H. Obama vydal rozkazy teroristov nezatýkať, ale priamo zabíjať – a to či už vojenskými komandami, alebo bezpilotnými lietadlami Predator – na území cudzích štátov, s ktorými Amerika nie je vo vojne. Týmto spôsobom dal zabiť Usámu bin Ládina v Pakistane a Al-Awlakiho (amerického občana!) v Jemene a inicioval i klasickú „war of choice“ proti Kaddáfímu v Líbyii, na ktorej konci bola Kaddáfího mŕtvola.
Samozrejme, za smrť Kaddáfího a jej spôsob Obama priamo nemohol. Obamovo rozhodnutie pre vojnový zásah proti Kaddáfímu na strane líbyjských rebelov (teda súčasnej líbyjskej vlády) však bolo jednoznačne prípadom „war of choice“. A to ešte podstatne výraznejšie než v prípade Bushovho rozhodnutia pre vojnu proti Saddámovi. Saddám bol aspoň voči Západu otvorene nepriateľský, ale Muammar Kaddáfí od jesene 2003 sa už správal ako priateľ. Predtým bol, samozrejme, nepriateľom, bol to „besný pes Blízkeho východu“, ako ho rád v 80. rokoch 20. storočia tituloval prezident Ronald Reagan, a nepochybne to bol krvavý tyran a masový vrah. Ale na jeseň 2003, keď videl, ako dopadol Saddám v Iraku, hodil uterák do ringu, predal Západu celý svoj zbrojný program a takpovediac sa stal jeho spojencom. Isteže, ak by k intervencii NATO nedošlo, rebelov by krvavo zmasakroval. Hrozbu proti Západu však nepredstavoval. To isté však nemôžeme s istotou povedať o tom, čo v Líbyi nastane teraz: zatiaľ čo hlavný predstaviteľ dočasnej vlády Mahmúd Džibril je prozápadný liberál, hlavný vojenský veliteľ povstalcov, teda hlavný vojenský veliteľ v Líbyi dneška, Abdul Hakim Belhádž, je islamista. Takže budúcnosť Líbye a jej status priateľa či nepriateľa Západu je zatiaľ otvorený.
.pokus o atentát...
…na saudskoarabského veľvyslanca v USA asi treba naozaj pripísať Iránu. Fakt, že Obamova administratíva, ktorá je inak v prípade Iránu opatrná, ho verejne a jednoznačne pripísala Iránu, svedčí o tom, že má veľmi silné dôkazy, hraničiace s istotou.
Ak sa Irán skutočne chystal vo Washingtone vyhodiť veľvyslanca Saudskej Arábie do vzduchu s celou reštauráciou i náhodnými okoloidúcimi chodcami, je to možné považovať za dôvod k vojne. Ale prečo sa to vlastne stalo? Na Blízkom východe súperia dva mocenské bloky o hegemóniu v regióne. Konzervatívny blok, usilujúci sa o status quo, vedie Saudská Arábia a jeho členmi sú ďalej bohaté emiráty v Zálive, Jordánsko, členom bol aj Egypt za Mubaraka a určitým spôsobom je ním, paradoxne, aj Izrael. Ten revolučný blok voči statu quo vedie Irán a jeho členmi sú ďalej Sýria, Hizballáh v južnom Libanone a Hamas v pásme Gazy. Veľmi blízko k tomuto bloku majú aj súčasný, šiítmi ovládaný Irak a Erdoganovo Turecko.
Po páde Mubaraka je členstvo Egypta v tom prvom bloku neisté. Egypt zatiaľ nie je súčasťou druhého bloku, ale už nie je takou výraznou súčasťou bloku prvého, ako bol za Mubaraka.
V dôsledku „Arabskej jari“ sa tak v regióne Blízkeho východu relatívny vplyv Iránu zvýšil – a tým možno aj jeho chuť k avanturizmu. V tejto situácii Saudská Arábia celkom otvorene vyzývala Izrael a USA k útoku na Irán. A iránskou reakciou voči Saudom mohol byť práve tento plánovaný atentát. Dôkazom iránskej prefíkanosti bola potom snaha najať si na jeho vykonanie mexický drogový kartel. Čo by bolo aj efektným pokorením Ameriky, ak by na to neprišla. Iránci mali však smolu v tom, že v rámci kartelu narazili na amerického agenta DEA, teda protidrogovej agentúry. Pokus o atentát totiž neodhalili ani CIA, ani FBI, ale protidrogová polícia. Jednoducho smola pre Irán.
Aká bude americká reakcia? Nevieme. Ale stavil by som sa, že nejaká saudská reakcia príde. Takže máme len tú istotu, že na Blízkom východe sa budú aj v prachu piesku či púšte ocitať ďalšie mŕtvoly. Nielen civilistov a pešiakov, ale aj príslušníkov štátnych aparátov. A možno aj štátnikov. Potom však už len ex-štátnikov.
Publikováno v týdeníku Týždeň č. 44 (dne 31. 10. 2011).
Se zajatci by měli jednat slušně
Revoluce, která tvoří základ každé demokracie, se může dále rozvíjet: http://www.foxnews.com/politics/2011/11/08/mississippi-defeats-life-at-conception-ballot-initiative/ a přídavkem: http://cirkev.wordpress.com/2011/11/08/zlocinci-v-talaru/ Neokonzervativní fanatici demokracie zapomínají na dědičný hřích.
Aby mi bylo rozuměno, nejsem obecně proti bombardování. Tak např. pokud dobře dopadne referendum http://www.washingtonpost.com/politics/antiabortion-movement-hoping-for-electoral-victory-in-miss/2011/10/25/gIQAHEVGmM_story.html?hpid=z3 nenamítal bych proti tomu, aby letecké síly státu Mississippi bombardovaly např. Velkou Británii, Německo, Francii nebo Izrael (nikoliv však Libyi nebo Írán). Ovšem předpokládám, že toto referendum nemá naději na konečný úspěch (vždyť se proti němu postavil i katolický biskup), takže britští, němečtí, francouzští nebo izraelsští tyrani mohou být v klidu.
“Ak sa Irán skutočne chystal vo Washingtone vyhodiť veľvyslanca Saudskej Arábie do vzduchu s celou reštauráciou i náhodnými okoloidúcimi chodcami, je to možné považovať za dôvod k vojne. Ale prečo sa to vlastne stalo? Na Blízkom východe súperia dva mocenské bloky o hegemóniu v regióne. Konzervatívny blok, usilujúci sa o status quo, vedie Saudská Arábia a jeho členmi sú ďalej bohaté emiráty v Zálive, Jordánsko, členom bol aj Egypt za Mubaraka a určitým spôsobom je ním, paradoxne, aj Izrael. Ten revolučný blok voči statu quo vedie Irán a jeho členmi sú ďalej Sýria, Hizballáh v južnom Libanone a Hamas v pásme Gazy. Veľmi blízko k tomuto bloku majú aj súčasný, šiítmi ovládaný Irak a Erdoganovo Turecko.”
Saúdská Arábie, ropné emiráty, Turecko a Izrael jako spojenci proti Íránu, Sýrii, Libanonu a Gaze. Co nám do téhle konstrukce nepasuje – převážně saúdští atentátníci z 9/11, mezi kterými nebyl jediný Íránec, Turek nebo Palestinec, animozita mezi Tureckem a Izraelem, Saúdové jako největší sponzoři palestinské státnosti a protizápadní “šaríji” po celém světě, údajný atentátník proti saúdskému velvyslanci byl člen íránské opoziční skupiny financovaný Izraelem – to neexistuje. A přitom je to čím dál víc Izrael, USA, ČR a Šalamounovy ostrovy proti celému světu…
A takhle je to ve všem, o čem “křesťan” a “demokrat” Joch píše…
Rád bych dr. Jochovi připoměl při příležitsti jeho dalšího štvavého článku hájícího zločiny proti míru páchané tzv. západem, že ani Julius Streicher nikoho osobně nezabil a přesto byl souzen. Jednou by mohlo dojít i na Jocha. Nepřeju mu to, jen konstatuji, věšení pisálků považuji za zvrhlost ať už jde o Streichera či Jocha.
socialista Kaddáfí bude nahrazen konzervativními al-Kájdisty, evropští “bolševičtí” politici uviděli v přímém přenosu, co je za pár měsíců, či let čeká. A neznámý zlynčovaný katarský žoldák, vzdáleně podobný Kaddáfímu, hnije v libyjské poušti. Co je to proti potokům krve, které se od 11/9 v rámci “obrany naší svobody a demokracie” prolévají na Středním východě?
Podle echt konzervativců je vše v nejlepším pořádku, že pane Jochu?
P.S. Že Vám není hanba zmiňovat tady tu trapárnu s přípravou atentátu na saúdského velvyslance. To byla tak zpackaná “false flag operation”, že o ní na celém světě už mluvíte snad jenom Vy…
mohl sledovat jen tamní dítka, jak si hrají. V teritoriu boje o přežití zřejmě i dítě instinktivně se učí tvrdosti.Navíc polaritou přátelství u nich dobře rozvinut je i opak. Naši boxeři mají rukavice, tam je na to moc horko. Soudit ze záběrů je omezené, vypadalo to na hádku, mohla padnout urážka, a ta se odpykává záhy. Oběť byla nějak alterovaná, snad náš politik by se rozsypal, ale Kaddáfí to prožil 100 x, musel umět vyjednávat. Třeba ho rodina jen udržovala jako hadr býku, aby sama mohla evakuovat majetek, mohl být v drogách i dříve, ale v konci je to další varianta. Zkrátka nevíme o to zhola nic, občas někdo umře cizí rukou, kterou ale on sám pasivně manipuloval porovokoval. Konec diktátora je širším debaklem, ty dezerce musely už běžet dávno…Když neznáme minulost, o co se opřít dál. Snad jen klasická seriozní pozorování, ale informační sítě nám to maří, lid v nich nevládne. Dají se pohodlně manipulovat. Tak i “milionové” pochody na Israel, jen trik, okolní země nestabilitu nechtějí ani náhodou, sami mají bolení břicha. Sami položí minová pole. Ale hrát s masou umí, tedy nějaká přehlídka na rudém náměstí asi bude. Ale ne řešení či posun. Ten mají více bankéři. Exhibovat s jachtou se dá i mimo Saint Tropez, ale to je zase mediální projekt, podobně jako herci greenpeace “dokumentují” svět a přilehlé planety.
nejmocnější ideologie dnešní Ameriky. Mezitím americký občan, vyškolený v USA, stanul v čele Libye. Doplníme to ještě nějakým projevem papeže, protože jsme echt konzervativní. A dennodenní masové vyvražďování nenarozených dětí nerušeně pokračuje dál. Kde? To se neptejte. Ale aby přestalo, musíme ještě vybombardovat Írán.