„Som disidentský prezident,“ – vyhlásil americký prezident George W. Bush na pražskej konferencii Demokracia a bezpečnosť. Mnohí však od jeho reči čakali viac.
Tri inštitúcie, či lepšie povedané tri osoby – bývalý český prezident Václav Havel, bývalý španielsky premiér José Maria Aznar a bývalý sovietsky disident, terajší izraelský politik Nathan Šaranský – prišli s myšlienkou zorganizovať v Prahe akýsi „summit disidentov“, stretnutie prodemokratických aktivistov z neslobodných a nedemokratických krajín, so západnými štátnikmi. Mesiac pred konferenciou si Šaranský povedal, že na konferencii by mal vystúpiť aj Bush. „To je nemožné, prezident USA na takýchto akciách nevystupuje,“ hovorili Šaranskému všetci. „Nuž čo, spýtam sa ho osobne,“ odvetil a šiel za Bushom do Washingtonu. Prezident Bush povedal áno.
V debate pred prezidentovým vystúpením neokonzervatívny stratég Richard Perle označil Georgea W. Busha za „disidenta vo svojej vlastnej vláde“ – v narážke na to, že v súčasnej americkej administratíve je Bush hádam už posledným, kto ešte verí v šírenie demokracie vo svete; všetci ostatní z jeho prvého volebného obdobia vládu opustili a boli nahradení takzvanými realistami, ktorí chcú rešpektovať status quo a preferovať stabilitu pred demokratizáciou. Ako keby Perle dopredu vedel, čo Bush bude hovoriť…
Pol druha hodiny pred plánovaným príchodom prezidenta je hlavná sála sídla českej diplomacie, Černínskeho paláca, hermeticky uzavretá: nikto už nesmie ísť von ani dovnútra. Polhodinu pred príchodom sa skončí panel a všetci už len čakajú a rozprávajú sa medzi sebou. A potom je to tu: prezidentov sprievod prichádza z jednej, prezident sám z druhej strany. Pristúpi k rečníckemu pultíku a začína hovoriť.
Vo svojom pražskom prejave prezident Bush čerpal zo svojej zatiaľ najviac filozofickej reči, z druhého inauguračného prejavu z januára 2005. Zopakoval, že „sloboda je túžbou duše každého človeka“. Každý človek túži po slobode – pre seba a svojich príbuzných. Nie však nutne pre druhých. Otroci vyslobodení z otroctva v dejinách často využili svoju novozískanú slobodu na zotročovanie druhých. Aby bola spoločnosť slobodná, je nutné, aby ľudia netúžili len po slobode pre seba, ale aby boli ochotní pripustiť slobodu aj pre druhých. Presnejšie ako Bush to preto formuloval ešte prezident Lincoln: „Ako by som nechcel byť otrokom, nechcel by som byť ani otrokárom.“ Ak čo len jeden z týchto dvoch sentimentov chýba, spoločnosť slobodná nie je. „Sloboda je túžbou duše každého človeka,“ – povedal Bush; prečo teda je a vždy bolo vo svete toľko neslobody? A prečo Bushova politika expanzie slobody a demokracie neslávi úspechy? Zrejme preto, že mnohí ľudia – i vplyvní, či možno práve vplyvní – po slobode pre druhých zasa až tak veľmi netúžia.
Bush sa prihlásil ku svojmu výroku z druhého inauguračného prejavu, že politikou Ameriky má byť ukončenie tyranie vo svete (a dodáva, že to nie je úloha len pre jednu generáciu). Za tento výrok ho vraj mnohí označovali za „disidentského prezidenta“. Potom sa usmeje, kútikom oka zaškúli na Šaranského, mrkne naň s tou typicky bushovskou mimikou, ktorá privádza ľavicu do šialenstva, a hovorí: „Ak presadzovanie slobody vo svete zo mňa činí disidentského prezidenta, potom som na toto označenie hrdý!“ Je to rétorický vrchol jeho prejavu, po ktorom nasleduje nadšený potlesk všetkých prítomných.
Prezident Bush považuje rozširovanie slobody a šírenie demokracie za identické, čo však nie je samozrejmé; niekto by mohol namietnuť, že vláda väčšiny za určitých okolností a na určitom mieste môže viesť k obmedzovaniu slobody jednotlivcov. Bush si to zrejme uvedomuje, pretože svoj termín „demokracia“ kvalifikuje a podmieňuje určitými atribútmi: slobodou prejavu, tlače, zhromažďovania, náboženstva, vládou práva, nezávislým súdnictvom, právom na súkromný majetok a viacerými politickými stranami. Inými slovami, pod demokraciou chápe len jej ušľachtilejšiu podobu, liberálnu či ústavnú demokraciu.
Vo svojom prejave sa snaží vyrovnať so štyrmi námietkami, že šírenie liberálnej demokracie je nesprávne: 1. je to vraj vnucovanie našich hodnôt, 2. vraj to rozpúta chaos a povedie k nestabilite, 3. vraj to vynesie k moci extrémistov a 4. vraj je to nerealistické.
Na tieto námietky Bush odpovedá presvedčivo a prekvapivo dobre, hoci posledné tri určite nie sú triviálne a za určitých podmienok môžu platiť.
Bush ostro kritizuje mnohé neslobodné, nedemokratické režimy: Severnú Kóreu, Irán, Kubu, Sudán, Venezuelu, Uzbekistan, Vietnam. Za partnerov, ktorých Amerika musí viac tlačiť smerom k slobode, označuje Egypt, Saudskú Arábiu a Pakistan. Všetko sú to malé ryby, jednoduché a ľahké ciele. Čakáme, či zmieni aj ryby veľké, „ťažké váhy“ Čínu a Rusko. Áno, zmieni, ale vo veľmi miernej forme: zaradí ich skôr do onej druhej kategórie krajín. „Čínski predstavitelia veria, že môžu pokračovať v otváraní svojej ekonomiky bez toho, že by otvorili aj svoj politický systém. My s tým nesúhlasíme. Reformy v Rusku, ktoré kedysi sľubovali, že posilnia postavenie občanov, boli vykoľajené, čo má nešťastné následky na vývoj demokracie.“
To je všetko? Všetko o krajine s brutálnymi represiami proti náboženským a politickým disidentom, ako aj so štátom vynucovanými potratmi (Číne)? Všetko o krajine, kde sú nezávislí novinári strieľaní, nenásilné demonštrácie brutálne rozháňané a ktorej prezident sa vyhráža, že opäť namieri jadrové rakety na európske mestá (Rusku)? Keď ide o tieto dve krajiny, ktoré sú – čo sa týka slobody vo svete a jej ohrozenia – skutočne podstatné, všetko, čo Bush povedal, je veľmi, veľmi mierne, na spodnej hranici únosnosti. V tom jeho prejav sklamal. Mnohí čakali niečo tvrdšie, pravdivejšie od človeka, ktorý sa označil za „disidentského prezidenta“.
Bush je dobrý človek, skutočne dobrý človek. A všetky sentimenty, ktoré vo svojom prejave vyslovil, sú ušľachtilé a správne. Škoda len, že on sám nemá silu alebo schopnosti ich presadiť. Je to naozaj dobrý človek, ktorý však akoby nestačil na post, ktorý zastáva.
V tieni prezidenta Busha by však rozhodne nemal zapadnúť oveľa lepší prejav iného prezidenta; predniesol ho Toomas Henrik Ilves, prezident Estónska. Položil si otázku: „Ak je pravda, že demokracie medzi sebou nebojujú, čo potom na summite G8, klubu najväčších priemyslových demokracií, robí krajina, ktorá sa vyhráža, že namieri svoje jadrové rakety na Európu?“ A pokračoval: „Ako to, že Rusko má zlé vzťahy so všetkými svojimi susednými krajinami, ktoré sú demokratické a dobré len s tými, ktoré sú nedemokratické: Bieloruskom a stredoázijskými despóciami? Ako to, že tieto malé demokracie – Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Ukrajina, Gruzínsko – majú problém len s Ruskom, kým Rusko má problémy s mnohými krajinami – z ktorých všetky sú náhodou demokratické?“
Fultonský prejav Winstona Churchilla v roku 1946 má svoju dôstojnú obdobu v pražskom prejave prezidenta Ilvesa: prvý upozorňoval na studenú vojnu, ktorú proti Západu rozpútal Josif Stalin; druhý na akési opakovanie studenej vojny, ktoré Európe čím ďalej, tým hlasnejšie vyhlasuje Vladimír Putin. Bude Európa počúvať? A zariadi sa podľa toho?
Publikováno v týdeníku Týždeň č. 24, 11.6.2007.
Tiež je celkom možné, že otec R. Jocha mohol bojovať aj v Angole, v časoch víťazného postupu socializmu. A myslím si, že aj filozof Jiří Fuchs pracoval pre komunistické spravodajské služby, najskôr pre komunistické vojenské spravodajské služby.
http://www.rotary.cz/?klub=26&clen=1
Článek má plytký obsah . Je plný subjektivních a navíc ničím nepodložených tvrzení . Abych byl konkrétní : a) bushovská mimika , privádzajúca ľavicu do šialenstva . b) rétorický vrchol jeho prejavu , c) na tieto námietky odpovedá Bush presvedčivo a prekvapivo dobre , d) Bush je skutočne dobrý človek . Pokud se jedná o názor autora , nechť to jednoznačně uvede , za to se nemusí stydět . Pokud to neudělá , potom se autor -podle mého názoru- bojí vyjádřit jako individualita .
Poučné. S pozdravem Kocman .
Ujišťuji Vás,že do NSDAP bych nevstoupila ani kdybych proto nemohla studovat,stejně jako jsem nevstoupila do KSČ a musela proto odejít z kliniky na obvod.Moje kolegyně,které do strany vstoupily,jsou dnes váženými profesorkami s špičkami ve svém oboru.A z vysoké školy neznám ani jediného spolužáka,který by v SSM nebyl,bez toho nebyla šance na přijetí.Pokud jste to nezažil,tak věřím,že nechápete.
Tak to je ale opravdu sila. Byla jste clenkou organizace, o jejiz spravnosti jste nebyla presvedcena – takze byste spolu s R. Jochem s ledovym klidem vstoupili do NSDAP, nebo treba SS (abyste mohli studovat).
Vsichni ze byli v SSM? Vy ale mate nejak kratkou pamet. Ale nebojte, ja Vam ji doplnim. SSM mi “bohuzel” tesne uniklo, ale velmi dobre se pamatuji, ze ze tridy jsme byli asi 2-3 cerne ovce co nebyli clenove pionyru. Zajimavi pak byli kolegove pro nez jsme byli jakozto nepionyri menecenni. Jako spatny vtip pak pusobi fakt, ze ti sami lide vas dnes oznacuji jako komunistu.
Možem sa iba opraviť, že ak otec R. Jocha naozaj bojoval v Latinskej Amerike, napr. v Nikarague proti Contras alebo ich americkým inštruktorom, tak potom patrí medzi absolútnu elitu armády a nie iba medzi elitu armády.
Opravdu nechápu,co mají Vaše nesmyslné výpady proti R.Jochovi společného s výborným článkem,který napsal.Pokud si dobře pamatuji,v SSM jsme v té smutné době byli všichni,kteří jsme chtěli studovat,a rozhodně jsme tam nebyli z přesvědčení (aspoň drtivá většina).A už vůbec se většina z nás nehodlala v té době stát vládnoucí elitou.
Chcem ešte dodať, že Dr. Jocha síce jeho otec naučil presne strielať, ale predsa len takto nestrieľala absolútna elita armády, a z tohto hľadiska, Dr. Joch predsa len nevie poriadne strielať a podobný záver platí aj o umení strielať, ktorému sa naučil jeho otec!
R. Mikuláš
Tiež je dosť pravdepodobné, že ak otec Dr. Jocha bol naozaj nasadený v Latinskej Amerike, napr. Nikarague do r. 1989, že nemusel zabíjat a vraždiť iba príslušníkov Contras, ale aj inštruktorov armády USA, ktorí napr. v Nikarague školili Contras v zaobchádzaní s americkými zbraňami.
A nemalou zásluhou aj Dr. Jocha, dnes viem, že v slovenskom meste Zvolen, ktoré leží blízko jeho rodného mesta Banskej Bystrice, žije jeden vietnamský rozviedčik Vietcongu, ktorý počas vojny vo Vietname bojoval proti armáde USA a ktorý dodnes strašne nenávidí Američanov.
A Dr. Joch takisto veľkou mierou prispel k nelegálnemu vyzbrojeniu dosť nebezpečného človeka na Slovensku, hoci treba dodať, že nebol sám.
R. Mikuláš
Chcel by som sa ešte vrátiť k faktom, že Dr. Roman Joch bol počas svojich gymnaziálnych rokov predsedom Socialistického zväzu mládeže vo svojej školskej triede na gymnáziiu v Bratislave a že sa 4 roky v tejto funkcii striedal s iným svojim spolužiakom – Danielom Šmihulom. Myslím si, že tieto skutočnosti by sa nemali brať na ľahkú váhu, pretože v dobe normalizácie sa nemohol každý stať ani predsedom pionierskej organizácie a ani predsedom SZM v školskej triede, vždy išlo o funkcie pre dopredu vybrané deti a mladých ľudí z privilegovaných komunistických rodín, ktoré patrili k vládnucej elite bývalého režimu. Tiež je dôležité pripomenúť, ze títo mladí ľudia boli vždy vedení k tomu, že budú vládnuť a že raz sa z nich sa bude regrutovať budúca vládnuca elita bývalého režimu, ktorý bol v Československu do novembra 1989.
Keby nedošlo k novembrovej revolúcii v roku 1989, tak Dr. Joch by najskôr úspešne pokračoval v započatej kariére budúceho kádra, ktorý by riadil a určite by neptaril k skupine komunistami ovládaných a porobených ľudí.
Tiež je potrebné uviesť, že výchova budúcich perspektívnych kádrov sa začínala už od narodenia, a že títo ľudia boli systematicky vedení druhými ľuďmi k tomu, že pri presadzovaní svojich záujmov majú ísť aj cez mŕtvoly druhých ľudí, ktorí im stoja v ceste. Čiže približne asi takéto povahové vlastnosti sa všepovali potenciálnym komunistickým kádrom a ich povahové vlastnosti pripomínajú skôr povahové vlastnosti príslušníkov Gestapa, o ktorých sa tiež nezvykne hovoriť a písať, že ide o bývalých príslušníkov Gestapa. Práve z týchto dôvodov si myslím, že Dr. Joch by mal sám dospieť k záveru, že on memôže byť riaditeľom OI, teda , že nemôže byť riaditeľom inštitúcie, ktorá skúma aj problematiku zločinov komunizmu, pretože ide o niečo veľmi absurdné. Asi ako keby sa bývalý šéf Hitlerjugentu, alebo mladý príslušník Gestapa stal po 2. svetovej vojne, s určitým časovým odstupom, riaditeľom nadácie, ktorá by skúmala aj problematiku nacistických zločinov.
Ľudia sa v ČSSR tiež delili do roku 1989 na vládnucich a ovládaných A R. Joch patril medzi vládnucich, medzi vládnucu komunistickú elitu. R. Joch určite nebol otrokom socialistického režimu, ktorý tu existoval do novembra 1989.
Tiež by som chcel uviesť, že neviem či otec spomínaného Jochovho spolužiaka , Daniel Šmihula nie je v súčasnosti riadieľom spravodajstva Slovenskej televízie, pričom malo ísť údajne o spolupracovníka komunistickej ŠtB.
A tiež som sa už dávnejšie pozastavil nad tým, že prvý bulletin OI bol venovaný práve problematike vojny ideií v Latinskej Amerike a že tento preklad urobil Dr. Joch. Chcel by som iba uviesť, že v Latinskej Amerike do roku 1989 neprebiehala iba vojna ideií, čo Dr. Joch urcite veľmi dobre vie , a dúfam, že medzi riadkami nechcel zasvôtenym ľuďom , ktorí tejto problematike rozumejú , povedať, že jeho otec bojoval pre bývalý socialistický režim so zbraňou v ruke, za záujmy socializmu, práve v Latinskej Amerike. Pretože potom by logicky boli na mieste aj ďalšie otázky, napr. kde jeho otec bojoval, prípadne koho tam zabil alebo zavraždil do roku 1989. Išlo napr. o Nikaraguu a jeho boj proti jednotkám Contras, ktoré boli podporované Spojenými štátmi americkými? Potom by jeho otec mohol zabiť, alebo zavraždiť aj spojencov USA.
Rastislav Mikuláš