Nechcem nikomu kaziť radosť, ale na pražskom summite NATO bolo Slovensko – spolu so šiestimi ďalšími krajinami – pozvané do aliancie, ktorá je na najlepšej ceste stať sa druhoradou. Všimnite si, teraz už proti rozšíreniu NATO neprotestovalo ani Rusko. NATO je na ceste k druhoradosti predovšetkým z dvoch základných dôvodov. Prvým je mocenský nepomer medzi Amerikou a Európou, priepastný rozdiel medzi ich vojenskými kapacitami. Ameriky je silná, Európa v porovnaní s ňou je slabá. Druhým dôvodom je rozdiel v názoroch Ameriky a Európy na žiadúcu zahraničnú a obrannú politiku. Amerika i Európa vidia svet a hrozby v ňom prítomné rozdielne. V dôsledku týchto dvoch faktorov sa mnohí v Amerike začínajú prikláňať k názoru, že kontinentálna Európa je pre Ameriku irelevantná: z európskych krajín NATO sú mocnosťami len Veľká Británia a Francúzsko; adekvátnu armádu má potom už len Turecko. Pritom skutočným spoľahlivým spojencom USA je len Veľká Británia; a Turecko je pre USA oveľa zaujímavejšie než napr. Nemecko. Uvedený rozdiel v pohľadoch Ameriky a Európy na svet a hrozby v ňom prítomné sa týka otázky, ako zaistiť vo svete pred tými hrozbami mier a vlastnú bezpečnosť. Americká odpoveď hovorí, že mier a bezpečnosť je možné zaistiť prostredníctvom sily – tj. odstrašením či preventívnym zničením potenciálnych agresorov. Európska odpoveď hovorí, že mier a bezpečnosť je možné zaistiť prostredníctvom vyjednávania, medzinárodných zmlúv o odzbrojení a spoločných nadnárodných inštitúcií. Väčšinou je správna odpoveď americká. Európska odpoveď je platná iba pre krajiny, ktoré sú liberálnymi demokraciami, zastávajú spoločný koncept spravodlivosti, vyznávajú tie isté hodnoty a patri ak tej istej civilizácii – západnej. Lenže nie všetci vládcovia sveta vyznávajú naše hodnoty. Mnohí vládcovia svojim poddaným – a ani nikomu inému – žiadnu slobodu neprajú. Mier a bezpečie pred nimi nám zmluvy samotné nezaručia. Zaručia nám ich len tie zmluvy, ktoré sú podoprené silou. To preto, že tyranský vládca zmluvu, ktorú prijal, bez váhania poruší, ak si myslí, že je to pre neho výhodné. Agresiu neodmieta ako vec princípu, ale považuje ju za vec okolností. Dopustí sa jej vtedy, keď sa domnieva, že sa mu vyplatí. Agresie sa nedopustí vtedy, ak vie, že cena, ktorú by za ňu zaplatil, bude otrasná – zničenie jeho režimu či osoby. Preto potenciálnych agresorov od agresie odstraší len ozbrojená moc; bezpečie slobodných krajín nám garantuje len ich vojenský potenciál a jeho prípadné použitie. Európska analýza riešenia konfliktov je platná iba v rámci západnej civilizácie; všade inde je správna analýza americká. Amerika potrebuje spojencov, ktorí zastávajú jej pohľad na svet a majú dostatočný vojenský potenciál. Prvú podmienku splňujú Veľká Británia, Izrael a čiastočne Turecko. Druhú splňujú Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, Izrael a čiastočne Turecko. Preto v dôsledku mocenskej disparity medzi Amerikou a Európou a ich odlišného názoru na to, ako sa vyrovnávať s hrozbami vo svete, význam aliancie typu NATO klesá. Naopak, stúpa význam jednotlivých štátov, predovšetkým tých, ktoré majú podstatný obranný potenciál. Svet začiatku 21. storočia sa tak nepodobá žiadnemu obdobiu sveta v 20. storočí, ale veľmi sa podobá svetu konca 19. storočia. NATO potrebuje pre svoju existenciu USA, ale USA pre svoju existenciu NATO nepotrebuje. Preto otázka, či si NATO zachová svoju relevanciu, závisí tiež – i keď nielen – od toho, či v ňom Amerika nájde spojencov aj iných než iba Britániu a Turecko. Týmito spojencami môžu byť práve bývalé komunistické krajiny v strednej a východnej Európe. Ich vojenský príspevok Amerike vždy bude zanedbateľný, ale ich príspevok diplomatický môže byť podstatný. Vzhľadom kulenutý až k nezabudnutej skúsenosti s tyraniou, môžu oveľa lepšie chápať americkú pozíciu voči tyranským režimom než Západoeurópania. Ak by sa stali vnútri NATO aktívnymi podporovateľmi amerického názoru, NATO by sa stala organizáciou pre USA zaujímavejšou, a preto aj celkovo relevantnejšou. Ak však USA v NATO žiadnych spojencov – či už schopných podporiť americký názor diplomaticky, alebo schopných podporiť ho aktívne v poli – mať nebude, NATO sa stane alianciou nielen druhoradou, ale priamo irelevantnou. Publikované v týdeníku Domino fórum č. 48, 28.11.2002