Počas minuloročnej francúzskej prezidentskej kampane Nicolas Sarkozy ostro napadol to, na čo sa Európania odkazujú ako na jav 1968, opísal po-1968-čkovú Novú ľavicu ako „nemorálnu“ a „cynickú“.
Sarkozy definoval voľbu, ktorá stojí pred francúzskym elektorátom, silnými pojmami: „Otázka týchto volieb je, či dedičstvo mája 1968 sa má zachovať naveky, alebo zničiť.“ Francúzski politici zjavne ešte neobjavili šteklenie v bruchu cieľovej skupiny.
Pre celý západný svet bol rok 1968 zlým rokom, okamihom, v ktorom sa zdalo, že dejiny sa vymkli spod kontroly. Horší bol v Európe, kde účinok javu 1968 bol hlbší. Otrasy roka 1968 v západnej Európe sa zameriavali na efekt hlbokej roztržky s minulosťou, a pokiaľ tí, čo v Paríži stavali barikády, zlyhali politicky, uspeli kultúrne; malodušná západná Európa, ktorá chradne v kríze civilizačnej morálky dneška, je odrazom vyšťavenej politiky roka 1968 – ako to rozpoznali Nicolas Sarkozy, Marcello Pera, Giuliano Ferrara, Joseph Ratzinger a ďalší.
Na tento rok sa však v USA spomína odlišne. Bol to bezpochyby hrozný rok, prepchaný politickým násilím; no boli to šesťdesiate roky 20. storočia ako celok, celé roky šesťdesiate, ktoré majú trvalý vplyv na našu kultúru a na našu politiku.
Nechystám sa revidovať otázku, či to, čo nazývame roky šesťdesiate, sa skutočne zrodilo v rokoch päťdesiatych, alebo či sa to rozbalilo do celej svojej parády v tej mizernej dekáde rokov sedemdesiatych. Skôr chcem preskúmať šesť kľúčových momentov rokov šesťdesiatych a dobre sa pozrieť na to, ako pretvorili americkú politickú kultúru, čoho dôsledky stále dodnes cítime. To, čo rozsiahly segment americkej politickej kultúry pochytil z týchto momentov, vytvára v roku 2008 hlbšie prvotné problémy – a v tomto dôležitom zmysle – či sa nám to páči, alebo nie – Amerika stále bojuje v zápasoch, ktoré sa začali v rokoch šesťdesiatych.
Prvý moment: Zavraždenie Johna F. Kennedyho v roku 1963
John Fitzgerald Kennedy by mal dnes deväťdesiat, čo je okolnosť priam nepredstaviteľná. Keď ho 22. novembra 1963 zasiahli guľky Leeho Harveyho Oswalda, v pamäti národa tridsiaty piaty prezident stuhol do čohosi ako jantár pomníka. Je pomerne ťažké zobraziť šesťdesiatnika Kennedyho ako majiteľa veľkých novín (o tejto kariére uvažoval po ukončení svojho prezidentského úradu); je jednoducho nemožné vyčarovať si ho ako 75- či 90-ročného. Vo vedomí národa ostáva navždy mladý.
Rozumieme však tomu, prečo zomrel? James Piereson vo svojej knihe Camelot and the Cultural Revolution (Kamelot a kultúrna revolúcia) tvrdí, že odpoveď – v podstate – je nie. Podľa autorizovanej verzie Kennedyho príbehu, ktorú podporujú životopisci (a niekdajší Kennedyho pobočníci) Arthur M. Schlesinger Jr. a Theodore Sorensen, Kennedyho úkladná vražda bola vedľajším produktom kultúry násilia, ktorá nakazila extrémnu americkú pravicu. Paranoja pravice týkajúca sa komunizmu a aktivizmu občianskych práv bola medzi ľuďmi v krajine, a táto paranoja zmenila centrum Dallasu na búriaci sa politický blázinec. Bolo pravdepodobné, že sa tam stane niečo desné, a stalo sa to Johnovi F. Kennedymu, keď išiel do Dallasu, aby bránil politiku rozumu voči politike iracionálneho strachu. Kennedy bol umučený nerozumom.
Takto teda znie úvaha dvorných historikov – ktorá, čo je pomerne zaujímavé – predstavuje aj príbeh, ktorý sa rozpráva návštevníkom múzea na šiestom podlaží skladiska Texas School Book Depository v Dallase, odkiaľ Oswald vypálil smrtiace výstrely. Samozrejme, Schlesinger a Sorensen nefungovali vo vákuu. Ako nám Piereson osožne pripomína, sledovali čelné mainstreamové médiá, ktoré kúpali Kennedyho úkladnú vraždu a následné zabitie Oswalda v záplave sebaskúmania Ameriky naplnenej strachom zo sveta, vydesenej spoločenskými zmenami a naklonenej násiliu.
Schlesingerova a Sorensenova interpretácia vyhovovala Jacqueline Kennedyovej a dosť dobre mohla byť niečo dlžná jej porozumeniu toho, čo sa stalo a prečo. Potom, čo Leeho Harveyho Oswalda zatkli a identifikovali, pani Kennedyová nariekala, že jej manželovi sa ani nedostalo zadosťučinenia, že bol zabitý pre občianske práva; jeho vrahom bol „blbý malý komunista“, čo podľa pani Kennedyovej predstavovalo fakt, ktorý Kennedyho smrť olúpil o „akýkoľvek zmysel“. A tak zmysel sa mal vytvoriť – a teda sa zrodil (s pomocou populárneho historika Theodora Whita a časopisu Life) známy obraz Kennedyho Bieleho domu ako artušovského zámku Camelot, „krátkeho žiarivého okamihu“, ktorý nesmie „byť nikdy zabudnutý“ (ako to vyjadruje text Alana Jaya Lernera zo súčasného muzikálu na Broadwayi).
Ako zdôrazňuje Piereson, ostáva ešte istá holá skutočnosť: Lee Harvey Oswald bol presvedčený komunista, človek, ktorý predtým zbehol do Sovietskeho zväzu a vášnivo podporoval Fidela Castra; Kennedyho administratíva bola nepriateľským mečom pre Castrov komunistický režim, schválila operáciu v Zátoke svíň a dohodla, že sovietske rakety stredného doletu – na veľký Castrov žiaľ – budú z Kuby odstránené. Oswaldovou motiváciou bola jeho nenávisť ku Kennedyho politike studenej vojny. John F. Kennedy nebol obeťou iracionálneho amerického pravičiara; on bol padlým v studenej vojne – v studenej vojne, v ktorej konal rázne, aj keď nie vždy múdro či s úspechom.
Nedostatok tohto vedomia v krajine, ktorá je stále roztrasená kvôli kubánskej raketovej kríze v roku 1962, je snáď nepochopiteľné. No príliš dlhé oddávanie sa mýtu zámku Camelot malo vážny vplyv na našu politickú kultúru. Obrátením Johna F. Kennedyho – stelesnenie pragmatického, racionalistického antikomunistického liberalizmu, ktorý sa zameriava na výsledky – na mýtickú postavu, ktorej idealizmus by sa nikdy nedal znovu dosiahnuť, svätopisci pomohli podkopať dôveru v proces, ktorý kedysi charakterizoval liberalizmus Franklina Roosevelta, Harryho Trumana i samotného Kennedyho. Keď sa dôvera stratila, konšpiračné teoretizovanie vytiahlo z bažín krajnej pravice a začalo zamorovať americký liberalizmus. A keďže slávnu minulosť zámku Camelot už nikdy nemožno opäť nadobudnúť, americký liberalizmus sa stal menej záležitosťou podstatnej zmeny než štýlu – napokon životného štýlu. Výsledkom je liberalizmus, ako ho dnes poznáme: liberalizmus, pre ktorý právne uznanie (vskutku propagovanie) voľnomyšlienkarskeho životného štýlu zostáva zvrchovaným záujmom.
Úkladná vražda Kennedyho bola udalosťou, čo vznietila v americkej politickej kultúre ohnivú búrku, ktorú nazývame roky šesťdesiate. Isteže, nejaké práchno tu už bolo a čakalo, až bude zapálené. Rok pred prezidentovou smrťou hnutie Students for a Democratic Society (SDS – Študenti za demokratickú spoločnosť) vydalo vyhlásenie z Port Huronu, ktoré sa stalo kľúčovým textom Novej ľavice. Zdalo sa, že zavraždenie Kennedyho potvrdilo porthuronský nárek nad generačnou stratenou politickou prostotou – ako to napísal Tom Hayden a jeho kolegovia z SDS: „Čo sme pôvodne videli ako Zlatý vek Ameriky, to bol v skutočnosti úpadok veku.“ Keď Kennedy zomrel, v starom pragmatickom liberalizme neostali žiadne otázky – od tej chvíle si Nová ľavica zošklivila dvoch posledných osvedčených pragmatických liberálov Huberta Humpreyho a Henryho M. Jacksona (ak nespomenieme Lyndona Johnsona, Novou ľavicou besne nenávideného legislatívne najúspešnejšieho liberálneho prezidenta v dejinách).
Vezmite dve miery stratenej prostoty, jeden väčší pohárik stelesnenia zla, napustite túto zmesku nedopečenou marxistickou teóriou Herberta Marcusa, a čo dostanete? Počas niekoľkých rokov po Port Hurone a Kennedyho vláde ste dostali smrtiaci politický kokteil, ktorý viedol k písaniu slova America s k – Amerika, ku kvázi nacistickej autoritárskej forme vlády založenej na nespravodlivosti doma a predstavujúcej závažné nebezpečenstvo pre svet.
Tento rýchly úpadok politickej predstavivosti a debaty americkej ľavice v brázde Kennedyho vraždy časom viedol k ďalšiemu prekvapeniu: ku zvratu v gravitačnom poli amerických politických ideí. Lionel Trilling, profesorské stelesnenie starého liberalizmu, s poľutovaním odsúdil tých amerických konzervatívcov, čo „sa vyjadrujú“ iba v „podráždených gestách, ktoré sa snažia podobať sa ideám“. Ani nie o dvadsať rokov to bola Nová ľavica, ktorá stelesnila Trillingov desivý opis, kým oživené konzervatívne hnutie robilo prvé kroky v rozvoji ekonomických, kultúrnych, sociálnych a zahraničnopolitických ideí, ktoré ovládli americký verejný život od roka 1980 až po útoky 11. septembra 2001. V tomto období a až podnes konzervatívci a neokonzervatívci vyzývali Američanov, aby znášali veľké bremená a „zaručili prežitie a úspech slobody“, ako to Kennedy vyjadril vo svojom inauguračnom posolstve, kým mnohí liberáli, ktorí sa hlásia ku Kennedymu, propagovali rôzne podoby neoizolacionizmu.
Dá sa tušiť, že toto všetko nebolo tým, čo Jacqueline Kennedyová, Arthur Schlesinger Jr., Ted Sorensen a Teddy White mali na mysli, keď vytvorili mýtus zámku Camelot. Nezávisle od toho, čo si mysleli dvorania, môžeme si byť celkom istí, že John F. Kennedy nezamýšľal vládnuť tak ako SDS: ako americká analógia weimarského Nemecka.
Druhý moment: Prípad Griswoldová verzus štát Connecticut v roku 1965
V roku 1961 Estelle Griswoldová, výkonná riaditeľka organizácie Planned Parenthood League of Connecticut (Connecticutského zväzu plánovaného rodičovstva), otvorila v New Havene v spolupráci s dr. Leem Buxtonom, profesorom na Yale School of Medicine (Lekárska vysoká škola v Yale), kliniku pre plánované rodičovstvo. Ich zámerom bolo preveriť ústavnosť zákona štátu Connecticut, ktorý zakazoval predaj antikoncepcie, zákona, ktorý nikdy nebol vymáhaný a ktorý Najvyšší súd USA nedávno odmietol preskúmať.
Následne sa odhalilo niečo, čo sa javí, že malo byť dôkladne rafinovanou stratégiou: predstavitelia štátu konali; Griswoldová a Buxton boli obvinení, vypočúvaní, odsúdení a pokutovaní sumou po 100 dolárov; a rozhodnutie nižšieho súdu bolo potvrdené príslušnými odvolacími súdmi štátu Connecticut (vrátane súdu s veľkolepým názvom „Najvyšší súd omylov štátu Connecticut“). Griswoldová a Buxton sa potom odvolali na Najvyšší súd USA, ktorý prípad prijal a v rozhodnutí Griswoldová verzus štát Connecticut z roka 1965 zneplatnil rozsudky aj ustanovenie štátu Connecticut, keďže tento zákon narušil niečo, čo väčšinový názor sudcu Williama O. Douglasa nazval „právo na manželské súkromie“. Sudca Douglas pripustil, že ústava neuvádza „právo na súkromie“, či už manželské, alebo iné, no vyjadril nechválne preslávený názor, že takéto právo sa má postrehnúť v „polotieňoch vytvorených vyžarovaním“ z taxatívnych práv ústavy.
V rozpore s tým sudca Potter Stewart kvalifikoval, že zákon štátu Connecticut pokladá za ústavný, hoci „mimoriadne hlúpy“ – čo v spätnom pohľade bola veta, ktorú mohol použiť, aby opísal rozsudok v prípade Griswoldová verzus štát Connecticut, doplniac ku slovu „hlúpy“ slovo „skazonosne“. V rámci našej právnej kultúry totiž tento prípad znamenal Pearl Harbor americkej kultúrnej vojny, neľútostný spor o morálnych a kultúrnych základoch našej demokracie, ktorý tvárnil našu politiku po dve generácie.
Ako vtipne uviedol Edward Whelan: Kto vedel, že antikoncepcia môže mať takú plodivú silu? Prípad Griswoldová verzus štát Connecticut splodil prípad Eisenstadt verzus Baird, v rozhodnutí ktorého súd v roku 1972 rozšíril ochranu „práva na súkromie“ na nezosobášené dvojice. Potom prípad Eisenstadt verzus Baird splodil prípad Roeová verzus Wade, v ktorom sa citoval výraz „právo na súkromie“, aby zneplatnil potratové zákony štátov od atlantického pobrežia až po pacifické, a ktorý sudca Byron White charakterizoval ako cvičenie v „surovej sile justície“. Prípad Roeová verzus Wade splodil prípad Casey verzus Planned Parenthood, ktorý postavil „právo na potrat“ na práve na slobodu podľa štrnásteho dodatku. Tieto dva prípady potom v roku 2003 splodili rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade Lawrence verzus štát Texas, ktorý zneplatnil zákon štátu proti sodomii, v ktorom sudca Anthony Kennedy sa výslovne odvolal na „právo na súkromie“ z rozhodnutia v prípade Griswoldová verzus štát Connecticut ako na „najpatričnejší východiskový bod“ pre líniu dôvodenia, ktorá viedla súd k rozhodnutiu v prípade Lawrence verzus štát Texas. A pokiaľ rozhodnutia v prípadoch Eisenstadt, Roeová, Casey a Lawrence boli priamymi potomkami rozhodnutia v prípade Griswoldová, nie je ťažké vidieť, ako rozhodnutie v prípade Goodridge verzus Department of Public Health podľa uznesenia Najvyššieho súdneho dvora štátu Massachusetts vo veci tzv. homosexuálneho manželstva z roka 2003 bolo vedľajším potomkom objavu ústavného „práva na súkromie“ sudcu Douglasa.
Tento súdny artefakt rokov šesťdesiatych mal ohromný vplyv na našu politickú kultúru. Ako antikoncepčné pilulky umožnili sexuálnu revolúciu technologicky, tak ju rozhodnutie v prípade Griswoldová umožnilo ústavne. Ľahostajnosť vlády k antikoncepcii čoskoro pojala nutný záver, že vláda je ľahostajná k potratom, a to prostredníctvom nesprávneho výkladu potratu skôr ako záležitosti sexuálneho súkromia než záležitosti všeobecnej spravodlivosti; a „právo na potrat“ sa skoro stalo definujúcou otázkou v našej politike. „‚Právo na potrat‘ s jeho témou sexuálneho oslobodenia,“ ako napísal Hadley Arkes, „sa stalo ústredným vešiakom, na ktorom sa usporiadali záujmy Demokratickej strany,“ rovnako ako „odo dní Ronalda Reagana sa Republikánska strana stala… pro-life stranou v našej politike.“
Dôkladní pozorovatelia tu pobadajú hlboký obrat. Ak potrat a problémy súvisiace so životom sú skutočne veľkými problémami ľudských práv našich čias – v tom, že skúšajú, či štát môže svojvoľne odopierať ochranu práv istých členov ľudského spoločenstva –, potom prípad Griswoldová napokon vedie k situácii, v ktorej sa demokratické a republikánske postoje prehodili, a členovia dnešnej Demokratickej strany hrajú rolu, akú hrali jej južanskí neústupčivci počas slávnych dní amerického hnutia za občianske práva.
Samozrejme, Najvyšší súd nebol jediným účinkujúcim v týchto závažných zmenách. Vynález antikoncepčnej pilulky treba postaviť bok po boku s rozštiepením atómu a rozpletením dvojitej špirály DNA ako jeden z troch vedeckých úspechov dvadsiateho storočia svetovo-dejinného významu. Sexuálna revolúcia bola tiež ovplyvnená smermi vo filozofii, najmä existencialistickým dôrazom na autenticitu. Neschopnosť mnohých moderných morálnych filozofov dostať sa za Humovo rozlišovanie „skutočnosť – hodnota“, aby si premysleli svoj prechod k súčasnej podobe morálneho usudzovania prirodzeného zákona (čo by naopak pomohlo disciplíne verejnej rozpravy o potrate), tiež hrala svoju rolu. Ľahostajná kapitulácia väčšiny náboženských autorít pred sexuálnou revolúciou odstránila jednu kultúrnu prekážku v jej triumfálnom napredovaní, čo bolo zase podporené vývojovými trendmi (či snáď skôr úpadkami) v populárnej kultúre.
Pri meraní vplyvu rokov šesťdesiatych na politiku roka 2008 treba stále zdôrazňovať legislatívne dôsledky prípadu Griswoldová. Tuná Najvyšší súd začal ustanovovať do konkrétnej právnej formy názor, že sexuálna morálka a vzory rodinného života sú vecou súkromnej voľby či chuti, a nie vecou týkajúcou sa verejnosti, na ktorej štát má legitímny záujem. Nemalo by byť prekvapením, že tento trend by mal napokon viesť k požiadavkám, že manželstvo je každá ľubovoľná zostava dospelých zdieľajúcich časti tiel, ktorá vyhlasuje, že ňou je.
A nemalo by byť prekvapením ani to, že Najvyšší súd úspešne si nárokujúc autoritu písať „živú ústavu“ založenú na polotieňoch a vyžarovaniach by si mal osvojiť rolu Štátneho metafyzika a Štátnej pestúnky (ako to urobil v prípade Casey v povestnom úseku o „tajomstve života“ a sekírujúcom súdnom nariadení pre spurný dav zaradiť sa za právne myslenie Najvyššieho súdu o potrate). Kráľovská cesta k ríšskemu súdnictvu sa možno nezačala prípadom Griswoldová, ale tento prípad istotne zrýchlil krok korunovačného sprievodu.
Tretí moment: Ofenzíva Tet v roku 1968
Americká vojna vo Vietname sa klenula ponad celú dekádu rokov šesťdesiatych. Americká vojna o Vietnam pokračuje podnes, ako to prezident Bush odhalil minulú jeseň, keď použil vietnamskú analógiu, aby varoval proti pravdepodobným dôsledkom chvatného stiahnutia sa USA z Iraku. Časopis Time to nazval „riskantným gambitom“. „Hlúposť,“ preriekol historik Robert Dallek. „Nezodpovedný a nevedomý,“ zahmkal senátor John Kerry. „Smiešny,“ zaškľabil sa Robert Scheer v týždenníku Nation. „Surrealistický,“ mienili redaktori denníka New York Times. Prečo, pýtal sa vodca väčšiny v Senáte Harry Reid, priväzuje Bush svoje „chybné stratégie“ k „ jednej z najväčších zahranično-politických hrúbok v dejinách nášho národa“?
Aby ste posúdili palicovaním to, čím sa previnil prezident, museli by ste si myslieť, že sa dopustil rúhania. Čoho sa, v inom zmysle, dopustil – pretože ak na ľavici existuje dnes nejaké presvedčenie, ktoré pripomína najstrohejšiu interpretáciu biblickej neomylnosti medzi istými protestantskými fundamentalistami, je to väzba ľavice na jej rozprávanie o Vietname. Toto rozprávanie podľa historika Arthura Hermana spočíva na štyroch tézach.
Tá prvá trvá na tom, že Amerika posadnutá komunizmom sa hlúpo zamotala do vnútorného vietnamského zápasu, v ktorom neboli v stávke žiadne americké životné záujmy. Toto posadnutie viedlo Spojené štáty bojovať vo vojne proti obyvateľstvom podporovanému domácemu partizánskemu hnutiu, na ktorú armáda USA nebola pripravená (druhá téza); a tak sa americké sily uchýlili k barbarskej taktike a potom o nej americkému ľudu klamali.
Podľa tretej tézy z kanonického rozprávania stratený boj v zapáchajúcich vietnamských džungliach zničil morálku a disciplínu amerických jednotiek; tento rozpad viedol k nekontrolovateľnému zneužívaniu drog, vraždám neobľúbených dôstojníkov, zverstvám, ako boli vraždy v My Lai, a generácii telesne a duševne zjazvených veteránov. Vo štvrtej téze ľavice napokon zlyhanie Ameriky viedlo z žiaducemu účinku, akým bolo znovuzjednotenie Vietnamu; a pokiaľ došlo ku zverstvám po prebratí moci komunistami v Južnom Vietname a Kambodži, nuž tieto zverstvá sa spustili naším miešaním sa do vecí, do ktorých nás nič nebolo.
Vietnamskí fundamentalisti z ľavice majú však vážny problém, keďže v poslednom desaťročí cenné práce historikov, ktorí používajú materiály z primárnych zdrojov od niekdajších osobností Vietkongu a Severného Vietnamu, napovedajú, že každá z týchto štyroch téz je mylná. Podrobnosti prác týchto historikov sú zaujímavé, pretože poukazujú na smutný uzáver, že Amerika uchvátila porážku z čeľustí víťazstva v juhovýchodnej Ázii; avšak akokoľvek možno vyhodnotiť onú mienku, pokračujúci účinok kánonickej správy o Vietname na súčasnú politiku je neklamný.
Protivojnová americká politika rokov šesťdesiatych bola prchavým vyjadrením toho, čo by bolo možné nazvať – podľa existencialistickej módy toho obdobia – „politikou autenticity“. V politike autenticity sa ráta vznešenosť mojich pocitov; čo sa neráta, sú fakty, a čo nie je žiaduce, je spytovanie svedomia vo svetle týchto faktov. Politika autenticity nás viedla kratšou cestou k verejnej morálke pocitov, hluchých k údajom a odmietajúcich morálne reálne predvídanie možných dôsledkov. Alebo povedané pojmami Maxa Webera morálka úmyslov pretromfla morálku zodpovednosti v americkej rozprave o Vietname. Nezodpovednosť, ktorá charakterizovala vlády Cartera a Clintona, zodpovedá ohrozeniu globálnym džihádizmom – bezradnosť hlboko ovplyvnená kánonickým vietnamským rozprávaním je jeden zrejmý výsledok.
Táto nezodpovednosť v mene domnelo vyšších morálnych úmyslov a vnímavosti sa zhoršila v ostatných rokoch, súc pobádaná až do doposiaľ nepredstaviteľných extrémov pokrivením psychologického vplyvu toho, čo americká ľavica pokladá na nelegitímne prezidentstvo od 12. decembra 2000. Predčasné prehlásenia Harryho Reida o porážke v Iraku – porážke, v ktorej vodca väčšiny má, zdá sa, zaľúbenie – ťažko vysvetliť, kým nepochopíte, že pre Reida a takých s jeho presvedčením pripomienka Georgea Busha, že predčasné americké stiahnutie z Iraku by viedlo ku krvavým kúpeľom podobným tým v povojnovom Vietname a Kambodži, je rúhaním politického heretika a uzurpátora proti kánonickej správe o americkom Vietname a jej odhaleniu veľkých rizík amerického prílišného sebavedomia.
Ofenzíva Tet v januári 1968 bola bodom, v ktorom liberálna kánonická správa o americkom Vietname, ktorá už profilovala americkú žurnalistiku, začala mať výrazný vplyv na politiku. Lyndon Johnson, ktorý skreslené spravodajstvo o ofenzíve Tet vzal vážne, stratil odvahu; Demokratická strana zväčša ponechala vojnu, ktorú začal John F. Kennedy, jej osudu; verejná mienka, formovaná tým, čo sa dnes javí ako jedno z najhorších spravodajstiev televíznej éry, sa obrátila rozhodne proti vojne. Žiaden zodpovedný historik nepokladá dnes ofenzívu Tet za nič iné ako za kolosálnu porážku Severného Vietnamu a koniec Vietkongu ako hlavnej sily v boji o budúcnosť Vietnamu. Keď však David Halberstam (ktorý spolu Neilom Sheenamom urobil viac než ktokoľvek iný, aby vytvoril kánonické rozprávanie o Vietname) tragicky zomrel v minulom roku pri autonehode, čítal som nejeden nekrológ, ktorý poznamenával, že sa príšerne zmýlil, čo sa týka ofenzívy Tet, alebo že jeho chybné zmýšľanie pomohlo vytvoriť politickú situáciu, ktorá mala smrtiace dôsledky pre milióny.
Tuná nejde o to búšiť do médií. Ide o to, že kánonické rozprávanie pokračuje v deformovaní obrazu sveta u mnohých z tých, ktorí sú poverení zodpovednosťou za našu národnú bezpečnosť. Senátor Barack Obama si môže – z úplne pochopiteľných dôvodov – želať, aby „sa dostal za“ roky šesťdesiate. No stojí tu otázka pre senátora Obamu či kohokoľvek, kto hľadá desivé bremeno a zodpovednosť amerického prezidentstva v tejto chvíli v minulosti: Pri kom stojíte, čo sa týka otázky Vietnamu a jeho vzťahu k našej globálnej zodpovednosti dnes? Stojíte pri fundamentalistoch ľahostajných ku faktom? Alebo by nový, na faktoch založený historicko-kritický prístup k pochopeniu americkej vojny vo Vietname formoval vaše uvažovanie o americkej zodpovednosti vo svete dvadsiateho prvého storočia?
Štvrtý moment: Kernerova komisia v roku 1968
Roky šesťdesiate sa začali americkým hnutím za občianske práva na vrchole jeho klasickej fázy; roky šesťdesiate sa skončili smrťou alebo marginalizáciou vodcov klasických aktivít za občianske práva. Hnutia za národné zmierenie v spoločnosti nerozlišujúcej rasy sa zmocnili rasoví štváči, ktorí hlásali evanjelium viktimizácie a stotožňovali zápasy čiernej Ameriky s revolučnými teóriami takých ideológov tretieho sveta ako Frantz Fanon.
Stalo sa to za prekvapujúco krátke obdobie. Keď Lyndon Johnson podpísal zákon o občianskych právach z roka 1964, spoločne použil prezidentské perá s Martinom Lutherom Kingom Jr. a Royom Wilkinsom; počas poldesaťročia King bol mŕtvy, ľudia ako Wilkins boli novými čiernymi militantmi obvinení ako „Oreos“(1) a kultúra viktimizácie sa usadila ako hustá hmla nad centrálnymi mestskými oblasťami Ameriky. Sen dr. Kinga o národe, ktorý príde na vrchol hory spravodlivosti, bol nahradený skandovaným volaním „Hor, dieťa, hor!“. Rovnosť príležitostí bola pasé, rasové kvóty sa maskovali pod eufemizmom „pozitívneho pôsobenia“. Kingova spravodlivá požiadavka, aby jeho deti boli posudzované skôr podľa obsahu charakteru než podľa farby kože bola zvrátená rasovými podvodníkmi a cvičnými umelcami – a zvrat legalizovali aktivistickí sudcovia. Výsledkom bolo odcudzenie väčšiny obyvateľstva a úpadok centier amerických miest do miazmy rozpadnutých rodín, nemanželských detí, zločinu, zneužívania látok a chudoby.
Možno debatovať o tom, prečo a ako jedna časť americkej rasovej drámy sa dohrala takto. No skutočnosť, že k tomu došlo, stále formuje americkú politiku začiatku dvadsiateho prvého storočia. Snáď kľúčovým momentom toho bola správa Kernerovej komisie z roka 1968 formálne známejšia ako Správa Národnej poradnej komisie pre občianske výtržnosti, vytvorenej prezidentom Johnsonom na určenie príčin rasových nepokojov, ktoré vzbĺkli naprieč Amerikou v lete 1967.
Do roka 1967 Spojené štáty čelili prvotnému hriechu svojho založenia a nesmierne napredovali v budovaní toho, čo dnes predstavuje rasovo najrovnostárskejší väčšinový národ na planéte. Segregácia verejných inštitúcií bola vyhlásená za neústavnú a segregácia verejných zariadení za nezákonnú. Daň z hlavy (osoby s volebným právom) vo federálnych voľbách bola zakázaná dvadsiatym štvrtým dodatkom, Američania afrického pôvodu sa rýchlo stali občanmi s volebným právom a – ako to demonštroval Národný konvent Demokratickej strany – čierna Amerika začala hrať významnú rolu v národnej politike. A že toto všetko sa uskutočnilo nábožensky založeným hnutím národnej morálnej a právnej reformy, v ktorej čierni a bieli spolu pracovali, pochodovali a krvácali, dávalo perspektívu ďalšiemu pokroku v udržiavaní rasovej rovnosti pred zákonom vytváraním rovnosti ekonomických príležitostí a posilňovaním kultúry zodpovednosti v celej americkej spoločnosti.
Zdalo sa však, že Kernerova komisia bola slepá k viacerým z týchto pozitívnych dynamík a predložila analýzu, v ktorej „frustrácia“ čiernych a „rasizmus“ bielych boli dvoma silami, ktoré formovali americký mestský život. Čierna Amerika bola obeťou, a obeť nemôže byť morálne zodpovedná za šľahanie navôkol proti svojej viktimizácii. Podľa analýzy Kernerovej komisie rasistická biela Amerika bola podobne olúpená o morálne prostriedky, rovnako vláda – skôr než inštitúcie občianskej spoločnosti, ktoré boli také dôležité pre klasické hnutie občianskych práv – musela sa stať najdôležitejším činiteľom vynútenej spoločenskej zmeny, aby sa zapodievala krízou Ameriky, ktorý sa „pohybovala smerom ku dvom spoločnostiam… oddeleným a nerovným“.
Kým Kernerova komisia prepisovala národný príbeh o občianskych právach v prospech línie príbehu o rasovej viktimizácii a neodolateľnej nezodpovednosti – presne to, proti čomu King, Wilkins a ďalší z ich generácie bojovali –, všetko, čo to znamenalo, vyjadrila v divokom roku 1968 polemika o miestnom riadení určovania oprávnení štátnej školy v brooklynskej štvrti Ocean Hill-Brownsville. Kým sa veci uvoľnili, školy v centrálnom Brooklyne boli v značne horšej konečnej podobe, bieli liberáli si navykli ospravedlňovať násilie čiernych a dávne spojenectvo medzi hnutím občianskych práv na jednej strane a americkým odborovým hnutím a organizovaným americkým židovstvom na druhej strane sa dostalo do vážneho napätia. Albert Shanker a Americká federácia učiteľov možno vyhrali niektoré z bitiek v Brooklyne, ale prehrali väčšiu vojnu, keďže americký liberalizmus nútený si vybrať medzi udržaním svojho klasického dôrazu na spoločnosť, ktorá ignoruje rasovú príslušnosť, a udržaním kroku s novou čiernou militantnosťou si napokon vybral to druhé; čo sa týka čierno-židovskej aliancie, ktorá sa časom tiež roztrieštila, až do okamihu, keď Jesse Jackson sa dokázal zmieniť o New Yorku ako o „Hymietown“(2), a ešte ostať aj hráčom v demokratickej politike, aj obávanou postavou v zasadačkách korporácií zastrašených rasovým vydieraním.
Objavenie sa toho, čo prezidentský historik Steven Hayard nazval „terapeutická kultúra obete“, ktorá mala vážny vplyv na americkú politiku, sa začalo zrútením klasického hnutia za občianske práva v polovici rokov šesťdesiatych: treba povedať, že v okamihu najväčšieho triumfu. Klasické hnutie za občianske práva bolo rozhodnuté pretvoriť Ameriku morálnymi argumentmi; prekrútené do pokrivenej paródie seba samého prostredníctvom kultúry obete bolo nasledované moralizovaním sebavedomo oddeleným od argumentov, čo sa ukázalo ako neschopné pozvať kohokoľvek, čierneho či bieleho, k vznešenej veci rovnakej spravodlivosti pre všetkých.
Ako obvykle tí, čo zaplatili najvyššiu cenu, boli tými, čo mali najmenej prostriedkov odolať zrúteniu morálnej argumentácie a kultúry zodpovednosti v celej štvrti: najnižšou triedou. No medzi tými, čo majú prostriedky, aby dali voľný priechod nezodpovednosti, nová kultúra viktimizácie konca rokov šesťdesiatych napokon uvedie do pohybu dva trendy v americkom verejnom živote, ktoré sú v roku 2008 moderné: hnutie gayov (ktoré sa úspešne, i keď celkom neprijateľne, stotožnilo s obdobím pred získaním občianskych práv čiernej Ameriky) a ľavičiarske hnutie celebrít (ktoré sa skončí poskytnutím politického krytia pre takých ako Sadám Husajn a Hugo Chávez).
Piaty moment: Vydanie diela The Secular City (Sekulárne mesto) v roku 1965
Na začiatku rokov šesťdesiatych Národná rada cirkví, ekumenické stelesnenie hlavnej línie protestantizmu, istotne patrila do panteónu vplyvných amerických inštitúcií ako Americká lekárska komora a Americká advokátska komora. O tridsať rokov neskôr – podľa citátu známeho vyjadrenia Richarda Johna Neuhausa – sa z hlavnej línie stala stará línia spejúca k tomu, aby sa z nej stala línia bočná.
V nezávideniahodnej situácii, ktorú dosiahla, sa Národná rada cirkví zmenšila tak, že na adrese Riverside Drive 475, v známej budove „God Box“, ktorú kedysi zaberala celú, si prenajíma zopár kancelárií. Kým protestantizmus hlavnej línie prestal byť silou, ktorá v americkom verejnom živote formuje kultúru, prázdny priestor sa vyplnil novou katolíckou prítomnosťou vo verejnosti a vynárajúcou sa aktivitou evanjelikálneho, fundamentalistického a letničiarskeho protestantizmu, snáď najvplyvnejšou vo volebných obdobiach, v niečom, čo sa stalo známym ako Náboženské práva – v hnutí, ktoré tvorilo kľúčovú časť republikánskej vládnucej koalície počas viac ako štvrťstoročia. K ústrednému momentu tohto tektonického posunu v rozhraní amerického náboženstva s americkým verejným životom došlo v rokoch šesťdesiatych, keď hlavná línia vybuchla a vnútorne sa zrútila, a to teologicky i politicky.
Politická stránka príbehu je známa. Čo sa začalo ako protestantská podpora klasického hnutia za občianske práva, to sa rýchlo pretvorilo na liberálnu protestantskú podporu čiernej militantnosti, najkrikľavejšie formy protivietnamskych protestov, najextrémnejšie prvky ženského hnutia a environmentálneho hnutia, agitácie za zmrazenie jadrového zbrojenia a podobné a – neskôr – na hnutie oslobodenia gayov. Toto všetko treba pokladať za skľučujúce, keďže to bola hlavná línia, ktorá poskytovala morálno-kultúrnu zakotvenosť americkému demokratickému experimentu od koloniálneho obdobia až po druhú svetovú vojnu.
Teologická stránka tohto náhrobného kameňa sa stelesnila v bestselleri The Secular City Harveyho Coxa z roka 1965, s jeho dôvodom pre sekularizované kresťanstvo, v ktorom agendu pre cirkev predkladá svet. Coxova kniha nepretrvala dobu; sotva niekto ju – zachovanú ako svedectvo éry – číta dnes. Vo svojom čase však vniesla do hry takmer všetky významnejšie témy, ktoré popritom, že priviedli protestantizmus hlavnej línie k náboženskej okrajovosti, predsa mali rozhodujúci vplyv na politiku rokov šesťdesiatych – i tú dnešnú.
Kult nového; záľuba v revolučnej rétorike; zlo chápané v terapeutických kategóriách; bohoslužba koncipovaná ako sebarealizácia; oslava činu oddelená či od kontemplácie, alebo od vážnej intelektuálnej úvahy; bezstarostnosť ohľadom tradície; moralizovanie namiesto morálnej argumentácie; stotožnenie ľudského snaženia s prenikaním do Božieho kráľovstva – akékoľvek boli zámery Harveyho Coxa, toto boli veci, ktoré sa ľudia naučili z diela The Secular City a z jeho všakovakých potomkov vo svete liberálnych amerických teologických úvah. Kým sa Hartfordská výzva za teologické potvrdenie v roku 1975 pokúsila napraviť rovnováhu, už došlo ku škodám. Dielo pomohlo zrýchliť sekularizáciu kultúry americkej elity, čo nielenže vytvorilo vo verejnosti nové príležitosti pre oveľa tradičnejšie náboženské zbory, ale aj nové chybné línie v našej politike – chybné línie, ktoré vidno tak ako titulky ranných správ a stránky oproti úvodníkom.
Šiesty moment: Vznik environmentalizmu v roku 1969
Skutočnosť, že ľudské bytosti nedokážu žiť bez transcendentných bodov, na ktoré odkazuje duchovno a morálka, pekne dokladá skutočnosť, že kým liberálna hlavná línia protestantizmu sa rozsypávala, tí, o ktorých sa predtým mohlo predpokladať, že patria medzi jej oddaných prívržencov, si našli nového boha: Zem. Premena značne vnímavého a obdivuhodného amerického ochranárskeho hnutia na „izmus“ – environmentalizmus – sa dá najlepšie pochopiť, podotýkam, ako záležitosť narušenej náboženskej túžby. Potom, čo americké liberálne elity posúdili Boha liberálneho protestantizmu ako neprijateľného či nudného, objavili nové božstvo, ktorého úcta mala za následok drastickú transformáciu takmer každej oblasti amerického života prostredníctvom štátu, obľúbeného nástroja spásy nového liberalizmu.
Sčasti inšpirované bestsellermi ako Silent Spring (Mlčiaca jar) od Rachel Carsonovej z roka 1962 ochranárske hnutie prepodstatnené na environmentalizmus sa vyvinulo v rokoch šesťdesiatych na hnutie veľmi kritické k technike a jej vplyvu na globálnu ekológiu a hlboko skeptické, čo sa týka trhov; je aj krížené s protivojnovým hnutím. Toto je prinajmenšom zvláštne s ohľadom na fakt, že to bol artefakt vytvorený veľmi rozvinutým vojensko-priemyselným komplexom – fotografia planéty Zem, ktorú urobili astronauti z Apolla 8 pri svojom oblete Mesiaca na Vianoce 1968 –, ktorý dal novému environmentalizmu jeho ikonu a niečo z jeho emocionálnej energie.
Nehľadiac na onú iróniu protivojnový aktivista John McConnel potom, čo zhliadol fotografie urobené Frankom Bormanom, Jimom Lovellom a Billom Andersom z okna veliteľského modulu Apolla 8, z jednej z tých fotografií vytvoril „vlajku Dňa Zeme“ a v roku 1969 navrhol konferencii UNESCO, ktorá sa konala v San Franciscu, celosvetový sviatok na oslavu Zeme. Nasledovalo Vyhlásenie Dňa Zeme podpísané U Thantom, Margaretou Meadovou a ďalšími, ako aj súčasné každoročné slávenie Dňa Zeme.
Nový environmentalizmus zaľudnili mnohí z tých istých aktivistov, ktorí slúžili ako nástroj v hnutí proti americkej vojne vo Vietname. V nasledujúcich desaťročiach nový environmentalizmus vykazoval podobné charakteristiky ako fundamentalizmus či fideizmus tých, ktorí lipli na stroskotaní obvyklých rozprávaní o Amerike vo Vietname. Medzi týmito charakteristikami (na dôvažok k istému apokalypticizmu) je nepriepustnosť iných údajov a vedeckých dôkazov. Ako v rade štúdií ukázal dánsky štatistik Bjørn Lomborg, priemerný vek celosvetovo, a to včítane tretieho sveta, stúpa; voda a vzduch v rozvojových krajinách sú čistejšie ako pred päťsto rokmi; strach z chemickej otravy Zeme sa divoko preháňa; energia a potrava sú po celom svete lacnejšie a výdatnejšie než kedykoľvek predtým; „preľudnenie“ je mýtus; a celkovým obrazom je popravde nebývalá prosperita ľudstva.
Uznanie toho by však spochybnilo zjavenie láskavo dané ďalším ideologickým spojencom nového environmentalizmu, hnutiu na kontrolu populácie: konkrétne, že ľudia sú znečisťujúcou látkou – smrtonosná myšlienka, zrodená v skoršom pokrokárskom eugenickom hnutí a oživená v ľudovom vrení rokov šesťdesiatych propagandistami ponúkajúcimi dôkaz typu „ukáže sa“, propagandistami ako Paul Ehrlich, ktorý stále až dodnes ovplyvňuje americkú politiku zahraničnej pomoci. Teraz, ako vždycky, uctievanie falošných bohov vedie k chybnej politike.
Desaťročie, ktoré je stále veľmi prítomné
Ak ich vezmeme dohromady, týchto šesť momentov naznačuje, že liberálnej politike, a teda americkej politickej kultúre sa počas rokov šesťdesiatych prihodilo niečo, čo má pretrvávajúce dôsledky. Politika argumentov dala prednosť politike emócií a flirtovala s politikou iracionality; požiadavky morálnej argumentácie sa nahradili moralizovaním; názor, že všetci muži a ženy sú povolaní žiť zodpovedný život, bol nahradený názorom, že niektorí ľudia sú kvôli narodeniu obeťami; vlastenectvo sa stalo podozrivým a malo sa nahradiť vágnym internacionalizmom; demokratické presviedčanie bolo nahradené právnickým aktivizmom. Každý z týchto dôsledkov je dnes stále veľmi prítomný. To, čo si o nich dnes možno myslieť, predstavuje živnú pôdu politiky roka 2008, hlbšie prvotné problémy.
To, že túto dráhu neovplyvnilo víťazstvo demokracie a slobodnej ekonomiky v revolúcii roka 1989 a zrútenie sovietskeho impéria, nám o období dejín po rokoch šesťdesiatych hovorí niečo veľmi dôležité. Počnúc koncom rokov šesťdesiatych sa americký liberalizmus dal na cestu svetovej ľavice a svoj predchádzajúci záujem o ekonomiku a politiku, na ktorej majú účasť všetci, nahradil sociálnymi záležitosťami a voľnomyšlienkarskym životným štýlom. Americký liberalizmus – podobne ako jeho európsky náprotivok – si osvojil stratégiu talianskeho marxistického teoretika Antonia Gramsciho a vykročil na dlhý pochod inštitúciami – najprv univerzitami, potom médiami, dobročinnými a náboženskými komunitami; dnes inštitúciami manželstva a rodiny. Je zrejmé, že toto malo zásadný vplyv na našu politiku: americká kultúrna vojna, ktorá je jedným z popredných hlbších prvotných problémov, každý deň formuje verejnú rozpravu o otázkach domácej i zahraničnej politiky.
Premena pragmatického, na výsledky zameraného, racionalistického liberalizmu Johna F. Kennedy – najprv na Novú ľavicu a následne na postmoderný americký liberalizmus – postavila imperiálne autonómne Ja do stredu jedného pólu amerického verejného života a ním nahradila názor, že cieľom americkej demokracie je slobodná a mravná spoločnosť. To vznáša veľmi zásadné a naliehavé otázky týkajúce sa budúcnosti. Dá sa spoločná kultúra schopná podporovať samosprávne inštitúcie vybudovať zo znôšky autonómnych Ja? Môže politika odtrhnutá od morálnych argumentov predložiť dôvody, prečo tolerancia, zdvorilosť a presvedčovanie sú pri fungovaní verejných záležitostí nadradené nátlaku? Čo dokáže politika autonómie – ktorá je destilátom politiky rokov šesťdesiatych – povedať zoči-voči existenciálnym ohrozeniam, ktoré budú stáť pred nasledujúcim prezidentom Spojených štátov a nasledujúcim Kongresom: ohrozeniu džihádizmom (ktorý má veľmi jasnú – a veľmi odlišnú – ideu dobrej spoločnosti) a ohrozeniu pomalého zostupu – pomocou biotechnológie – do zakrpatenej ľudskosti báječného nového sveta? Chápe sa sloboda ako autonómia a je dobrovoľnosť slobodou, ktorá stojí za obetu? Alebo iba obnovenie myšlienky slobody pre vznešenosť – slobody obmedzenej morálnou pravdou a podriadenej dobru – nás prevedie politickou a kultúrnou spenenou vodou začiatku dvadsiateho prvého storočia? Roky šesťdesiate sú skutočne veľmi prítomné – čo je i na dobré, i na zlé. Nemali by sme zabúdať správne chápať tú ich časť, ktorá volala Američanov žiť vznešene pri obrane a propagovaní slobody. No tou väčšou otázkou, ktorej dnes čelíme – hlbším prvotným problémom roka 2008 –, je, či obdivuhodné dedičstvo rokov šesťdesiatych zvíťazí nad menej šťastnými pozostatkami onoho búrlivého desaťročia.
Autor pracuje v Ethics and Public Policy Center vo Washingtone.
Je autorom autobiografie o Jánovi Pavlovi II. Svedok nádeje.
Článok vyšiel v aprílovom čísle mesačníka First Things.
Vychádza s láskavým zvolením redakcie.
Preložil Stanislav Dzurjanin.
Převzato z Revue Impulz (www.impulzrevue.sk)
(1) Oreo je názov čokoládového koláčika plneného bielym krémom. V prenesenom význame znamená toho, ktorý je čierny zvonka, no biely zvnútra. (pozn. prekl.)
(2) Dôvod názvu odvodeného od hanlivého pomenovania pre Žida (hymie) spočíva v značnom židovskom osídlení mesta. (pozn. prekl.)
