Západná civilizácia v Európe už skončila. Čo ma oprávňuje k tomuto záveru? Po prvé, zlyhanie európskych intelektuálov zoči voči komunizmu. Komunizmus, jeden z dvoch totalitarizmov 20. storočia, bol smrteľnou hrozbou západnej civilizácii. Ako taký však nebol väčšinou intelektuálov rozpoznaný. Považovali ho za niečo oveľa neškodnejšie. Zaiste, nekomunistickí ľavicoví intelektuáli komunizmus kritizovali, nikdy však nepochopili jeho podstatu. Komunistov vnímali ako pomýlených idealistov, ktorých vízia má ušľachtilé jadro: odstránenie biedy a chudoby. Komunista bol považovaný za radikálneho idealistu, ktorý však – ak dostane moc – je nebezpečný. Na druhej strane nacizmus predstavoval stelesnené zlo, a nacisti boli vnímaní ako zločinci. A správne. Defektom intelektuálov však bol ich deficit vo vnímaní komunizmu, ktorý si zaslúžil reputáciu rovnako zlú ako nacizmus. Ale už samotný fakt, že ich vlastná civilizácia bola pod smrteľným útokom zo strany jej kompletnej antitézy, a intelektuáli si to neuvedomili, svedčí o tom, že nechápali podstatu tejto antitézy. To však ale znamená, že nechápali podstatu ani “tézy”, teda vlastnej civilizácie. To konečne znamená, že intelektuáli – teda ex offo “nositelia civilizácie? – už nemali civilizačné vedomie vlastní civilizácie. V ich vedomí už ich vlastná civilizácia nutne bola mŕtva. Po druhé, komunizmus bol vyvrcholením niekoľkých intelektuálnych prúdov v podzemí západnej civilizácie, ktoré v priebehu dejín silneli, až sa v 19. storočí vyprofilovali, aby na začiatku storočia 20. triumfovali. Tými profilmi boli monumentálne filozofické systémy, ktoré predstavovali rebéliu proti duchovnému dedičstvu západnej civilizácie. Ich príkladmi bolo Marxov dialekticko-materialistický historický determinizmus či Comteov hodnotovo-neutrálny pozitivizmus. Tieto systémy – a komunistická ríša na nich založená – na konci 20. storočia skrachovali. To otvorilo priestor pre návrat k myšlienkovému fundamentu západnej civilizácie. Bola to však cesta, po ktorej sa po páde komunizmu intelektuáli v Európe vydali? Nie. Ich reakcia bola iná. Keď ich sklamali určité filozofické systémy, ktoré si nárokovali absolútnu, univerzálnu a vedeckú pravdu – systémy, ktorým predtým tak náruživo holdovali – potom si povedali, že už žiadne filozofické či náboženské koncepty nemôžu byť pravdivé; už žiadna pravda neexistuje. Čo je dnes tak módny postmodernizmus. Je vyvrcholením filozofického egalitarizmu (“všetky koncepty a teórie sú si rovnocenné”), relativizmu (“žiadny z nich nie je pravdivý”) a nihilizmu (“pretože žiadna pravda neexistuje”). Avšak postmodernizmus, tento filozofický nihilizmus, sa rovná anticivilizačnému myslenie, je prejavom filozofického barbarstva. Nielen západná, ale akákoľvek civilizácia je s ním nezlučiteľná. To preto, že každá civilizácia je založená na potvrdení určitých noriem pravdy, dobra a správnosti. Postmodernizmus je teda odvrhnutím akéhokoľvek civilizačného myslenia. Vybudovať vlastnú civilizáciu nedokáže, je však schopný ich rozvrátiť. Jeho triumf medzi intelektuálmi preto implikuje koniec civilizácie, v Európe západnej. Po tretie, pristúpme od intelektuálov k najširším vrstvám obyvateľstva Európy. Európa ako celok je odkresťančená. Tento samotný fakt postačuje na konštatovanie, že západná civilizácia v Európe skončila, pretože to bolo práve kresťanstvo, ktoré utvorilo Európu a následne i celú západnú civilizáciu. Európa je dnes postkresťanská a neopohanská. I keby žiadne iné príznaky neexistovali, táto skutočnosť je silným argumentom v prospech tézy o konci západnej civilizácie v Európe. Po štvrté, definujúcou politickou hodnotou západnej civilizácie je sloboda. Sloboda – a od nej neoddeliteľná zodpovednosť – však nie sú najvyšším politickým ideálom obyvateľov Európy na začiatku 21. storočia. Ich ideálom je rovnosť, či – presnejšie – zaistenie. Štátne zaistenie materiálneho blahobytu. Keby si obyvatelia Európy mali vybrať medzi slobodou a zodpovednosťou na jednej strane a štátnym zaistením ich blahobytu na strane druhej, veľká väčšina z nich by uprednostnila zaistenie blahobytu pred slobodou a zodpovednosťou. Títo ľudia stratili odvahu a ducha slobody. Najvyššia politická hodnota západnej civilizácie už nie je ich najvyššou politickou hodnotou. Preto je politická realita v Európe skrz naskrz etatistická. Dane sú cenou, ktorú akákoľvek spoločnosť platí za nedostatok civilizovanosti. Práve nedostatok civilizovanosti a morálnych cností a schopnosti dohodnúť sa na spoločenskej spolupráci bez donútenia; nedostatok iniciatívnosti a spontánnej aktivity si vyžiada rozsiahly štát a donucovanie, ktoré je jeho každodennou pracovnou náplňou – a dane, ktoré sú podmienkou, zdrojom a obsahom štátu a jeho donútení. Vysoká miera etatizmu a rozsiahly zaopatrovací byrokratický štát sú teda príznakom a dôsledkom nedostatku civilizácie obecne, a predovšetkým civilizácie západnej, pretože tá má ako svoju najväčšiu politickú hodnotu pravý opak rozsiahleho donucujúceho štátu, totiž individuálnu slobodu a zodpovednosť. Obyvatelia Európy žijúci v hodnotovo vyprázdnenom priestore, ktorý objíma všetko pohlcujúci a všade zasahujúci byrokratický zaopatrovací štát, ktorý ich má uchrániť od všetkých bremien a ťažkostí života – to nie je obraz živej a dynamickej civilizácie, ale sterilného post-civilizačného vákua. Tieto štyri symptómy svedčia o tom, že západná civilizácia na európskom kontinente už zanikla. Pritom je dobré si všimnúť, že v každom z týchto štyroch bodov sa Amerika od Európy zásadne líši. Po prvé, v USA už od konce 40. rokov 20. storočia existovalo populárne antikomunistické hnutie, ktoré bolo intelektuálne i ľudové. Toto americké antikomunistické hnutie, v 80. rokoch vedené prezidentom, ktorý neváhal komunizmus označiť za Ríšu zla, sa zaslúžilo o jej pád. To svedčí o tom, že v Amerike ešte nebolo civilizačné vedomie mŕtve. Po druhé, po páde komunizmu a filozofických systémov, ktoré dláždili cestu jeho nástupu, je v Amerike rovnako ako v Európe silným “intelektuálnym” prúdom postmodernizmus. V USA sa manifestuje ako multikulturalizmus, teda presvedčenie, že všetky kultúry a civilizácie sú si rovné a rovnako hodnotné (okrom tej “vykorisťovateľskej? a “utlačujúcej? západnej, ktorá je menejcenná). Oponuje mu však aktívne konzervatívne intelektuálne hnutie, aké v Európe nevidíme. Po tretie, americké obyvateľstvo je výrazne religiózne. Miera religiozity obyvateľov Spojených štátov patrí v západnom svete na prvé miesta. Na duchovnej scéne Európy však nevidíme žiadne náboženské znovuzrodenie v merítku celej spoločnosti a na jej politickej scéne nič takého, ako silné politické hnutí za právo nenarodených detí na život, ktoré je v Amerike reálnou silou. O odkresťančení či sekularizácii spoločnosti ako celku nie je možné – s výnimkou intelektuálnych, mediálnych a kultúrnych elít – v prípade Ameriky vôbec hovoriť. A konečne po štvrté, Američania sú zo všetkých obyvateľov Západu najmenej skorumpovaní etatizmom a majetkovým rovnostárstvom. Rozsah štátu v USA je stále zo všetkých krajín Západu najmenší. Étos, ktorý som v týchto štyroch bodoch popísal, je v USA najsilnejší predovšetkým na Juhu a Západe. Okrem antikomunizmu v minulosti, či živého kresťanstva v súčasnosti je v týchto regiónoch silne prítomný tiež reflexívny antietatizmus, odpor proti centralizácii a trvanie na práve vlastniť zbrane, ktoré je základným právom všetkých slobodných občanov. A konečne, v týchto oblastiach nie sú tresty tým vtipom, akým sa stali v ostatných krajinách Západu – totiž “liečbou” a “prevýchovou” zločincov – “obetí to spoločnosti”, sú však tým, čím po právu majú byť – totiž odplatou zločincom. Západná civilizácia v Amerike stále ešte žije. Na tom, o čo sa v Amerike stále ešte vedie živý zápas, v Európe už panuje mŕtvolné ticho. Uveřejněno v slovenském týdeníku Domino – fórum č. 33 (13.8.2003). Jedná se o výběr z poslední kapitoly připravované knihy Romana Jocha Vzpoura proti revoluci dvacátého století.