Vladimír PALKO
LENINOVI BRATRANCI

Vladimír Palko je ministrem vnitra Slovenské republiky a místopředsedou KDH.

“Darkness there and nothing more”
Edgar Allan Poe: Havran

Bolo to niekedy v januári 1990. Sloboda tu bola ešte iba niekoľko týždňov. Ľudia sa začali slobodne združovať. Strany, hnutia, spolky, iniciatívy vznikali každodenne ako huby po daždi. Na ktoromsi múre som si všimol plagát. Informoval o založení spolku voľnomyšlienkárov Prométeus. Zaujalo ma najmä meno hlavného iniciátora. Prof. Jaroslav Čelko, riaditeľ Ústavu vedeckého ateizmu. Tento ešte pred pár dňami upätý ortodoxný komunista a dnes voľnomyšlienkár? Vtedy som bol prekvapený. Chyba. Keby som bol predtým lepšie skúmal korene komunizmu, vôbec by som nebol býval prekvapený.

Východ verzus Západ?

Každý, kto má viac ako dvadsať rokov, si pamätá komunizmus a studenú vojnu. Dva bloky stáli proti sebe s namierenými atómovými zbraňami v nezmieriteľnom postoji. Na východe sovietsky blok, na západe NATO, čiže USA a štáty západnej Európy. Na východe marxizmus-leninizmus sľubujúci víťazstvo komunizmu, zánik súkromného vlastníctva, peňazí, vznik systému, kde bude každý pracovať podľa svojich schopností a brať si podľa svojich potrieb. Na západe sloboda, demokracia, trhové hospodárstvo. Zdanlivo čierne a biele. Ale bolo to naozaj také jednoduché?
Po prvé, na východe bol síce komunizmus vládnucou ideológiou, ale i u nás žilo množstvo ľudí, ktorí s komunistickou ideológiou nikdy nesúhlasili, nepodvolili sa jej a želali si pád komunizmu. To si vcelku uvedomujeme, lebo našu krajinu poznáme.
Na strane druhej však, a to si uvedomujeme málo, na západe zďaleka nežili iba samí antikomunisti. Ani najvyšší predstavitelia demokratických štátov západu neboli vždy nezmieriteľní voči komunizmu. Nezmieriteľní boli Ronald Reagan, Richard Nixon, Konrad Adenauer či Margaret Thatcherová. Ale Franklin Delano Roosevelt určite nezmieriteľným nebol. Pre neboráka FDR Stalin bol strýčko Joe. FDR podstatu komunizmu nikdy nepochopil a za štyridsať rokov nášho komunizmu tak trochu vďačíme aj jeho ilúziám o sovietskej realite. O nezmieriteľnosti takého Williho Brandta si dovolím taktiež zapochybovať.
Marxizmus vznikol na západe, kvitol najprv v intelektuálnych salónoch Nemecka, Francúzska a Británie. Na západe vznikla I. i II. internacionála, Komunistický manifest i Kapitál. Vznikli tam prvé marxistické politické strany, ktoré sa dostávali i k moci. Vnímala ich i naša generácia v 20. storočí počas studenej vojny. V 80. rokoch bola francúzska komunistická strana v Mitterandovej vláde. Talianski komunisti boli počas celej studenej vojny stranou získavajúcou vo voľbách do 40 percent hlasov. V 50-tych rokoch, keď sa u nás popravovali nevinní ľudia a komunizmus mal za sebou už desiatky miliónov mŕtvych, V Taliansku sa točili úspešné komédie o sporoch farára dona Camilla, stvárneného komikom Fernandelom, a komunistickým starostom Pepponem. Sympatie tvorcov vyznievali v prospech dona Camilla. O chlp.
20. storočie bolo i storočím silného prokomunistického intelektuálneho hnutia. Po roku 1917 sa opakovane nachádzali stovky intelektuálov v západných krajinách, ktorí boli ochotní kryť najhoršie zločiny proti ľudskosti sovietskeho režimu, lebo v ňom videli nádej na zvrhnutie civilizácie Západu s veľkým Z, ktorú odvrhli. V 20. a 30. rokoch to boli napríklad H. G. Wells, G. B. Shaw (ako skvele vedel popierať kolektivizačný hladomor v Rusku a na Ukrajine tento ironický vtipný britský intelektuál, ešte aj to popieranie hladomoru vyznieva po rokoch ako hardcore čierny humor), L. Aragon, Henri Barbusse… . V Amerike John Reed … Podľa jeho “Desať dní, ktoré otriasli svetom” natočil Ejzenštejn slávny rovnomenný film. (Ale áno, sovietsky boľševik točil podľa amerického boľševika, nie naopak…). Známy americký podnikateľ Hammer podporoval boľševický režim dolárovými injekciami. Lenin vedel, čo hovorí, keď spomínal západných “užitočných idiotov”. S troškou nadsadenia môžeme tvrdiť, že po moskovskej Pravde bol najsilnejším prostalinským médiom New York Times. Iste viete, čo je to Pulitzerova cena. Méta každého amerického novinára. V roku 1932 bolo potrebné na jej získanie písať do New York Times lživé články o úžasnom Sovietskom zväze, v čase keď v ňom vládol hladomor vyprovokovaný násilnou kolektivizáciou. Za obeť mu padlo niekoľko miliónov ľudí. Túto úlohu zvládol na jednotku novinár menom Walter Duranty. Pulitzerova cena mu neušla. Absurdné je, že doteraz mu ju nikto neodňal.
V 40. rokoch treba spomenúť v kontinentálnej Európe najmä J. P. Sartra, ale veľmi zaujímavé sú anglosaské krajiny. Musela to byť silná komunistická vášeň u manželov Rosenbergovcov, keď ich primäla zradiť svoju krajinu USA a odovzdávať sovietom tajomstvá výroby atómových zbraní. Aký musel byť rozšírený prokomunistický sentiment v konzervatívnej Británii, keď sa tam našlo toľko sovietskych špiónov ako Guy Burgess, Anthony Blunt, no a samozrejme pracovník britskej tajnej služby Kim Philby, ktorý o svojej zrade vlasti ešte hrdo napísal knihu Moja tichá vojna. Pravda, dožitie života v Sovietskom zväze bolo Philbymu dostatočne tvrdým trestom. Zistil, že utópia nefunguje. Ona totiž nikdy nefunguje.
Whittaker Chambers, americký komunista, potom, čo rozpoznal, čo to komunizmus je, svojím svedectvom významne prispel k poznaniu toho, aké významné pozície zastávali komunisti priamo v americkej administratíve. Tesne po 2. svetovej vojne usvedčil z členstva v komunistickej strane a zo špionáže pre sovietov funkcionára State departmentu Algera Hissa. Pri odhalení Hissa zohral úlohu i kalifornský senátor Nixon. Liberálne prokomunistické médiá bránili Hissa do poslednej kvapky krvi. Nixonovi to spočítali o dvadsať rokov ako prezidentovi. Ľavica nezabúda. Dokumenty zverejnené v 90. rokoch Hissovu vinu potvrdili.
Nositeľom prokomunistického sentimentu v Amerike bol od štyridsiatych rokov Hollywood. Kto by nemal rád tuláka Charlieho? Faktom je však, že Charles Spencer Chaplin fandil červeným. Posmutneli ste? Musíte si s tým poradiť. Ja som vždy rád čítal detektívky, najmä americkú drsnú školu. Založil ju Dashiell Hammett. Rád som čítal Krvavú žatvu, Maltézskeho sokola a Chudého muža. Tak nejako som si vravel, že to je Amerika. Pravdou však je, že D. Hammett bol komunista a tradičnú Ameriku nenávidel (Paul Johnson: Intelektuáli).
Penetrácia prokomunistického sentimentu do Hollywoodu je téma zasluhujúca si samostatné pojednanie. Už v 40. rokoch bola táto téma verejnou. Na Slovensku si je toho málokto vedomý. Slováci zvyknú považovať Hollywood za najamerickejšiu Ameriku, hoci on je skôr anti-Amerikou. V posledných mesiacoch na tému komunizmus na spôsob Hollywoodu pravdivo píše Peter Breiner.
V 60. rokoch ľavica americký film ovládla. Spomínam si na americké filmy mojej mladosti zo sedemdesiatych rokov. Pri niektorých som sa pýtal sám seba, prečo sa tak podlizujú Rusom. “Máš rád atómovú bombu?” pýta sa ironicky Paul Newman Joanne Woodwardovej vo filme Stanica WUSA, pretože americké jadrové zbrane sú preňho zlo; čo tam po sovietskej okupácii Československa. Názov filmu Jahodová proklamácia o revolte mládeže na univerzitách 60. rokov pochádzal z výroku: Nemám rád jahody, lebo sú červené. Autor výroku je pre tvorcov filmu negatívnou postavou. Akoby aj nie, keď patrí k vládnucemu americkému establishmentu a je proti pozitívnej revoltujúcej mládeži. Bratislavská mládež však tento výrok v 70. rokoch oceňovala kladne. Nenechala sa tvorcami filmu oblbnúť.
Vôbec, otvorený antikomunizmus je v amerických filmoch tohto obdobia výsadou úplných pokrytcov alebo tupých odroňov. V Horiacej Mississippi (to už sme v 80. rokoch) Gene Hackman a Willem Dafoe sťaby federáli z FBI zatýkajú na hlbokom juhu člena Kukluxklanu, ktorý po nociach vraždí černochov. V okamihu zatknutia začne rasista odpudivého charakteru i vzhľadu nadávať na komunistov.
McCarthyho éra nesmie byť v Hollywoode inak zobrazovaná ako doba temna Ameriky. Dojemne o tom pojednal Robert Redford s Barbarou Streisand v Takí sme boli. Sovietski špicli síce v povojnovej Amerike naozaj boli, sovietske impérium sa pekne rozrastalo a po víťaznej vojne zahládzalo stopy po mnohomiliónovej genocíde, sovieti kradli USA už aj atómovú bombu, ľavicovoliberálny establishment Ameriky sovietom fandil, ale temným má ostať nešťastný Joe McCarthy, ktorý na to upozorňoval. Nič viac. Iba upozorňoval. A v podstate im to vyšlo. Joe ostáva naveky prekliaty. Oni sú naďalej osvietení napriek svojej zrade. Dokonca sa tvária ako obete. Slovo zrada som si požičal od konzervatívnej novinárky Ann Coulter, ktorá o nich napísala v roku 2003 svoju najnovšiu knihu Treason (Zrada).
V 60. rokoch vybúšil prokomunistický sentiment na západe novou silou. Nová generácia si už dávala lepší pozor, aby svoje sympatie nesústreďovala iba na sovietov. Boli tu iné možnosti. Už milovali i Castra, Che Guevaru a Maa. Niektorí začali organizovať revolučný teror. Baader – Meinhof v Nemecku, Červené brigády v Taliansku. Tieto školila československá ŠtB v Zastávke pri Brne. Terorista Carlos sa duchovne vyzbrojil aj prímením Iľjič. Niektorí iba organizovali stavanie barikád ako parížsky radikál Cohn-Bendit, iní sympatizovali s Arafatom a kvôli tomu sa bili s policajtmi ako Joschka Fischer. Cohn Bendit sa stal poslancom Európskeho parlamentu a Fischer nás učí ako minister, čo je to zjednotená Európa.
Boli však i takí západniari, ktorí nepodľahli modernejším ľavicovým lákadlám, ale ostali verní láske k Sovietskemu zväzu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch som celkom rád čítaval detektívne príbehy švédskej autorskej manželskej dvojice Maj Sjöwallová a Per Wahlöö. Patrili k najúspešnejším autorom svojho žánru i európskom meradle. Všetky ich detektívky vyšli i v slovenčine alebo češtine a niektoré ich príbehy sympatického detektíva Martina Becka a jeho policajných kolegov sme mohli vidieť i vo filmovej podobe. Z románov jasne vidno, že málokto tak nenávidel demokratické zriadenie a tak miloval sovietov, ako títo dvaja spisovatelia. Vlastnú sociálnodemokratickú vládu považovali za fašistickú (žeby ešte pozostatok predvojnovej Stalinovej politiky voči sociálnej demokracii?), políciu považujú za nástroj útlaku väčšiny spoločnosti zo strany vládnucej triedy. Hlavné postavy sú síce sympatickí policajti, ale osamotení a sklamaní, s tendenciou odísť z polície. Obdivujú Sovietsky zväz. Zápletka románu “Teroristi” spočíva v tom, že akési bližšie neurčené kruhy veľkokapitalistov z bližšie neurčených dôvodov najímajú japonských teroristov, aby páchali vo Švédsku teroristické útoky. Zápletka by to bola príliš idiotská i v 50. rokoch Vždy som sa čudoval , aké napínavé detektívky dokážu napísať dvaja extrémistickí ľavičiari, ktorí to majú v hlave úplne vykradnuté.
Tak čo to vlastne bolo? Bol to zápas komunistického Východu proti antikomunistickému Západu? Len pri veľkom zjednodušení. Pri bližšom pohľade vidíme, že šlo o zápas, ktorého frontová línia prechádzala naprieč každou krajinou euroamerickej civilizácie. A ako je to dnes? Nie je to tak, že na strane jednej mnohí na Slovensku, napr. tí, čo súhlasia s týmito riadkami, predstavujú Západ s veľkým Z, teda svet judeokresťanskej civilizácie, a na strane druhej nezúri náhodou na západ od nás neomarxizmus v jeho nepreberných novotvaroch? Nekývajú nám zo Západu Leninovi bratranci? A nekývali nám tak celé desaťročia? A nie je to tak, že ak by sa títo boli na Západe presadili, tak sa z komunizmu tešíme dodnes?

Čo bratrancov spájalo?

Čo mal spoločné sovietsky komunizmus so západnými formami marxizmu? Samozrejme okrem zjednocujúcej nenávisti voči kresťanstvu, ktorého je marxizmus popretím? Začnime spochybnením nedotknuteľnosti ľudského života. Pre sovietsky komunizmus bolo možné nevinný ľudský život (rozumej cudzí) obetovať v triednom boji. Sovietsky zväz sa však tiež stal prvou krajinou, ktorá legalizovala potraty. Dnešní liberáli na Slovensku sa urážajú, keď sa im pripomenie, že pokračujú v sovietskom aborčnom odkaze, a tvrdia, že nadväzujú na západnú tradíciu potratov. Tak sa na tú západnú tradíciu pozrime.
K histórii potratov patrí neodmysliteľne jedno meno. Margaret Sangerová, zakladateľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo – dnešnej Planned Parenthood Federation of America. Američanka írskeho pôvodu sa ešte v mladosti pod vplyvom ľavicového socialistického a komunistického prostredia zmenila na vášnivú revolucionárku nenávidiacu kresťanskú civilizáciu. Jej názory formovali už spomínaný John Reed a známy ľavicový radikál Eugene Debs (“I am a bolshevik”, povedal tento chlapík o sebe, čo by tak asi mohlo stačiť…) Sangerovej ťaženie kresťanskou Amerikou bolo víťazné. Zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo urobila vplyvnú inštitúciu s obrovskými finančnými príjmami šíriacu kultúru smrti po Amerike a celom svete. Je až prekvapujúce, že jej meno nie je u nás viac známe. Milióny legálnych potratov vykonaných v USA a na celom svete sú najmä jej dielom. Šesť rokov po jej smrti rozhodol v spore Roe vs. Wade Najvyšší súd USA, že zákaz potratov existujúci v niektorých štátoch USA je protiústavný. Potraty sa vykonávajú ešte i v siedmom mesiaci života, keď lekár usmrtí už takmer narodené dieťa prepichnutím lebky a vysatím mozgu. Americký ľud nikdy nerozhodoval o legálnosti potratov žiadnym celonárodným hlasovaním. Rozhodlo o tom pár liberálnych sudcov, ktorí si vyložili ústavu spôsobom, o akom sa autorom ústavy pred dvesto rokmi ani nesnívalo. Toľko základná informácia pre tých, ktorým prekáža sovietska potratová tradícia a v podporovaní potratov sa odvolávajú na americkú tradíciu. Kosák a kladivo je však za oboma.
Sovietsky komunizmus mal so západným marxizmom vždy spoločný istý feminizmus. Žena sa v revolučnom zápase donekonečna oslobodzovala na Východe i na Západe. V Sojuze dospelo oslobodzovanie k úderníčkam pracujúcim so zbíjačkou, na západe k povinným kvótam o zastúpení žien. Spoločným znakom vždy bol dôraz na úlohu štátu pri výchove detí a umenšovanie úlohy rodiny.
Sovietsky komunizmus si dokonale so západným marxizmom rozumeli v pohľade na dejiny svojich národov i celého ľudstva. Považovali ich za čiernu dieru a nepovažujú nič a nikoho za hodného úcty s výnimkou tých udalostí alebo osôb, ktoré bolo možné považovať za predzvesť príchodu ich samotných – svetla na konci tunela. Za sovietskeho komunizmu sme sa učili o tom, ako ľud trpel pod otrokármi, feudálmi a kapitalistami až kým neprišiel Lenin. Na Slovensku bol demontovaný Hlinka a Štefánik, v Čechách Masaryk, keďže boli s Leninom nekompatibilní. Skoro to postihlo i Štúra, lebo Marx kritizoval paktovanie Slovákov s cisárskou Viedňou proti správne revolučným Maďarom.
Moderná západná ľavica doťahuje princíp demontáže veľkých historických osobností k ešte väčšej dokonalosti, než akú dosiahli komunisti sovietskeho razenia. Ak si nejakú postavu nemôžu privlastniť, vrhnú sa na ňu ako termity, rozožerú ju a potrú slizom. Je jedno, či je to postava z dávnejšej minulosti alebo z nedávnej alebo dokonca súčasník. Pri 1500. výročí pokrstenia franského kráľa Chlodvíka, ktoré bolo kľúčovou udalosťou umožňujúcou vznik kresťanskej civilizácie, francúzska ľavica rozpútala diskusiu o Chlodvíkovom charaktere na základe jeho drsných spôsobov, ktoré používal v mocenskom zápase. Ako keby sa Chlodvík spomínal kvôli jeho politickým metódam.
Nie tak dávno nikoho nenapadlo Krištofa Kolumba hodnotiť inak ako pozitívnu postavu. Moderná ľavica to spochybňuje a vyhlasuje ho za pôvodcu zániku veľkých indiánskych civilizácií Aztékov a Inkov. Že to boli kultúry, v ktorých sa bohom prinášali krvavé ľudské obete (u Inkov i detské), to sa akosi nespomína.
Platí totiž zlaté pravidlo u bývalých sovietskych komunistov i u dnešnej západnej ľavice. Na prvom mieste v rebríčku kultúr a civilizácií je tá ich ľavicová (samozrejme u sovietov iba do okamihu jej totálneho krachu), potom rôzne mimoeurópske blízko a ďalekovýchodné kultúry. V závere pelotónu hneď za kultúrou kanibalov z džungle je tradičná civilizácia kresťanského Západu.
Pri takomto videní sú samozrejme také križiacke vojny v rokoch 1095 až 1300 mimoriadne odporným zločinom. To, že im predchádzalo poltisícročie neustálej krvavej a poväčšine definitívnej likvidácie kresťanstva na Blízkom Východe, v Severnej Afrike a na Pyrenejskom poloostrove islamom, je nepodstatné.
Keď už západná ľavica nevystačí s prekrúcaním, začne bohapusto klamať. Po 2. svetovej vojne nikoho ani nenapadlo obviňovať pápeža Pia XII. z nejakej kolaborácie s Hitlerom. Bolo by to príliš absurdné. Ale po 50 rokoch je zrazu z neho Hitlerov pápež.
V súčasnosti televízna spoločnosť CBS pripravuje hraný film o prezidentovi Reaganovi. Jedného z najväčších prezidentov Ameriky hrá James Brolin, manžel Barbry Streisand. Vykresľuje ho ako človeka, ktorý želá smrť chorým na AIDS, je zameraný proti Židom a má Alzheimerovu chorobu už počas výkonu funkcie prezidenta. To, že dialógy filmu sú úplne vymyslené, neprekáža. Víťaz studenej vojny, ktorý vrátil Amerike sebadôveru, umiera, a takto sa s ním lúči americká ľavica. Antikomunistovi neodpustí jeho výrok o “ríši zla”, lebo vie, že s ríšou zla kolaborovala. Takto vyzerá moderná kultúrna vojna. Nie sú v nej žiadne pravidlá. Konzervatívna Amerika sa bráni. Ešte dokáže bojovať. Dokážu to ešte európski konzervatívci?
Sovietskych komunistov spájalo so západnými marxistami i popretie princípu osobnej viny a trestu. Kedysi bol vrah vrahom a zlodej zlodejom a preto bol na okraji spoločnosti. Sovietski komunisti objavili triednosť morálky. Či ste vrahom a zlodejom, zrazu záviselo od toho, z akej triedy pochádzate. Všetci autori tzv. táborovej literatúry píšu o tom, ako bol pre sovietsku moc obyčajný kriminálnik, vrah či zlodej prijateľnejší ako väzeň politický. Kriminálnik bol pre moc “sociálne blízky”, ako píše Solženicyn.
No a porovnajte si, kedy ste videli v nejakom hollywoodskom produkte ako hlavnú postavu normálneho človeka, ktorí dodržiava zákony, je čestný, nekradne, miluje svoje deti a je verný svojej manželke. Hrdinom je najčastejšie vrah, zlodej alebo úchylný. Konzervatívni americkí komentátori nenadarmo nazývajú Hollywood “Hollyweird”( weird – bláznivý).
Rovnaká je snaha o kultúrne vykorenenie v podobe likvidácii sviatkov. Sovietski komunisti zúfalo zbavovali pôvodného zmyslu Vianoce a Veľkú noc. Pamätáte si tie reči o sviatkoch zimy, jari a o Dedovi Mrázovi? Niečo podobné s istým oneskorením prebieha v západnej Európe a najmä v USA. Spomínať narodenie Ježiša Krista na Vianoce tam ľavica považuje za “divisive” – rozdeľujúce, vzhľadom na veľký a stále narastajúci počet imigrantov zo všetkých kútov sveta.

V čom sa bratranci líšili

Samozrejme, že medzi západnými marxistami a sovietskymi komunistami boli i rozdiely. Napríklad v sexuálnej morálke. Rozvod manželstva sa síce považoval v sovietskom komunizme za vymoženosť, ale v zásade sa manželská vernosť považovala za hodnú pochvaly. Samozrejme, že prednosť mala vernosť rodnej komunistickej strane, konflikt medzi vernosťou strane a vernosťou bielogvardejskému manželovi rieši produkt Mosfilmu “Ľubov Jarová”. V prospech strany, ktorá určí manželovi guľku. Nevera je pozitívna i v prípade, ak poslúži na rozbíjanie skostnatených stredoázijských vidieckych štruktúr, ktoré nie a nie dozrieť na komunizmus. Preto môže byť Džamila v rovnomennej novele Čingiza Ajtmatova neverná svojmu manželovi, ktorý chudák bojuje na fronte. Ak si však odmyslíme vyššie ušľachtilé dôvody, sovietsky komunizmus nebol mimomanželským radovánkam naklonený. Takúto jeho tvár si pamätáme. Čo si však už málokto pamätá, je to, že nebolo to vždy tak. V prvých rokoch po Októbrovej revolúcii boli boľševici naklonený “free love” rovnako ako ich obdivovateľ H. G. Wells. Fungovala teória pohára vody hovoriaca, že pohlavná túžba je v podstate to isté ako smäd alebo hlad a preto pohlavný akt je to isté ako vypitie pohára vody, nič viac. Zakrátko však súdruhovia rozhodli, že budovateľ komunizmu nemôže byť hedonista, ale skôr sebeodpierajúci obetavec. Miesto sexu mala prísť elektrifikácia a kolektivizácia.
Naopak, pre západnú ľavicu bola sexuálna revolúcia, najprv latentná, potom od 60. rokov otvorená, neoddeliteľnou súčasťou búrania kresťanského Západu. Jej súčasťou bola liberalizácia pornografie a zvýšená tolerancia prostitúcie.
Rozdiel bol i v hodnotení fenoménu homosexuality. Pre západnú ľavicu bola snaha o postavenie sexuálneho vzťahu medzi osobami na rovnakú úroveň so vzťahom medzi mužom a ženou súčasťou agendy, v sovietskom tábore i toto bola prehnitosť.
Rozdiel bol vo vnímaní fenoménu drog. Upozorňovanie na drogový problém na západe bol celé desaťročia pre sovietskych komunistov vítaným prostriedkom propagandistického zápasu proti prehnitému západu. Naopak, západná ľavica od 60. rokov drogy tolerovala, veď užívanie drog ako marihuana a LSD bolo pre ňu súčasťou vzdorokultúry postavenej proti tradičnej kultúre. Účastníci festivalu vo Woodstocku v roku 1968 by o tom mohli veľa rozprávať.
Tak, čo pochopili ste, koho to vlastne sovietsky komunizmus kritizoval, keď hovoril o prehnitom Západe? Vôbec nekritizoval pôvodný kresťanský Západ. Kritizoval svojich bratrancov. Pri kritike príbuzenský pomer samozrejme tajil. Mimochodom nevďačne. Slabosť pre sovietsky komunizmus mala západná ľavica všeobecne. Socialistickými politikmi počínajúc, radikálnymi zdrogovanými študentskými úderkami končiac. To však bolo v časoch, keď si to sovietsky komunizmus mohol dovoliť. Cítil sa a aj bol silný a chcel sa vysporiadať rovnako s kresťanským Západom ako i so svojimi postzápadnými bratrancami. Nevydržalo to však naveky.
Popri odlišnostiach ideových je potrebné si všimnúť rozdiely v organizačnej štruktúre sovietskych komunistov a v štruktúre západnej ľavice. Sovietski komunisti pôsobili v rámci svojej totálnej moci. Združení v centrálne riadenej komunistickej strane z jedného centra riadili svoju (rovná sa štátnu) ekonomickú základňu, propagandu i ideológiu, políciu a armádu. Jednoduchosť a viditeľnosť riadenia umožňovali i jednoduchosť pojmov. Boli to jednoducho komunisti.
Štruktúra bratrancov je skôr sieťová. Nie sú riadení zo žiadneho centra a nie sú nutne cielene koordinovaní vo svojom pôsobení. Existujú medzi nimi i neutajované rozpory a niekedy i vzájomný zápas. Jednotnú akcieschopnú silu pretvárajúcu spoločnosť z nich robia skôr spoločné podvedomé inštinkty. Súčasťou ľavice sú pochopiteľne i ľavicové socialistické alebo i komunistické strany, ktoré pretavujú ľavicové myšlienky do zákonov, ale v systéme šírenia myšlienok nie sú ani najpodstatnejšie. Významnou zložkou ľavice sú médiá, radikálni študenti, celá armáda marxistických profesorov, umelecké kruhy (už ste videli v Hollywoode republikána? Odkedy je Charlton Heston na dôchodku, asi nie…), spisovatelia, radikálne nátlakové skupiny ako feministky, homosexuálne hnutia. V čase najväčšej slávy európskych teroristických skupín tam bolo možné zaradiť i tieto. Keďže ide o zvrhnutie tradičnej spoločnosti, ľavica sa usiluje o podporu imigrantov, a to vcelku úspešne. Políciu ani armádu na presadzovanie svojich názorov v zásade ľavica ani nepotrebuje. Ľavicové médiá, ktorých je drvivá väčšina, vedia spustiť proti odporcom názorov ľavice taký teror, že odporcov odpor rýchlo prejde.
Pluralitná štruktúra ľavice spôsobuje i pluralitné názvoslovie. Ako ich vlastne nazvať? Moderná ľavica? Západní marxisti či neomarxisti? Kultúrni marxisti? Ľavicoví liberáli? Leninovi bratranci…

Bratranci sa zbližujú

Spupný sovietsky komunizmus dokonal a komunistické strany sovietskeho tábora sa rozhodovali, čo ďalej. Voľba bola jednoduchá. Prvá možnosť bola zotrvať na pozíciách obhajoby komunistickej revolúcie v Rusku v roku 1917, ponechať si pôvodný názov a samozrejme, nedostať sa už nikdy k moci. Túto voľbu urobili Zjuganovovi komunisti v Rusku, KSČM v Čechách, touto cestou ide na Slovensku obnovená Ševcova KSS. Druhá možnosť bola ísť na dištanc od nevydareného pokusu z roku 1917, akceptovať pravidlá parlamentnej demokracie, obviniť z boľševizmu antikomunistov (je to samozrejme zvrátenosť, ale pri dlhšom vymývaní mozgov…), odvrhnúť slovo komunizmus a prijať nové meno, obsahujúce slovo demokracia, ľavica alebo socializmus. Predovšetkým však začať sa zbližovať s bratrancami na Západe, tj. s bývalými “prehnitými”. Zbližovať znamená prebrať ich kultúrnu agendu. Túto voľbu urobili úspešne komunisti poľskí a maďarskí. V priebehu niekoľkých rokov sa stali aj na západe “salonfähig”. Talianski komunisti takúto voľbu urobili postupne a nenápadne v priebehu niekoľkých desaťročí, takže po roku 1989 im už stačilo iba zmeniť meno a v podstate okamžite sa dostali k moci.
Pozrime sa na voľbu slovenskej ľavice. Ako v každej postkomunistickej krajine i na Slovensku pozostáva ľavica viac-menej iba z bývalých komunistov. Ponovembrový líder KSS, neskôr KSS-SDĽ a potom už iba SDĽ, Peter Weiss sa rozhodol pre druhú voľbu. Osobne sa domnievam, že táto voľba nebola príčinou prepadu SDĽ v roku 2002. Skôr si myslím, že predseda bol inteligentnejší ako jeho strana, ktorá si zvolila v roku 1996 Jozefa Migaša z nostalgie za starou ideológiou. Peter Weiss vedel, že NATO a EÚ sa netreba báť, lebo i tam možno nájsť ľavicových kamošov. SDĽ trval prechod od boja s “prehnitými” k akceptovaniu agendy “prehnitých” iba jedno desaťročie. V roku 2001 pri prerokovaní novely ústavy už zástupcovia SDĽ presadzovali homosexuálnu identitu ako rovnocennú s rasovou, náboženskou alebo národnostnou. Vzápätí poslanci za SDĽ neúspešne presadzovali návrh zákona o registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia. Weiss tiež pochopil, že perspektívne je pre ľavicu dôležité bojovať s pravicou, najmä s KDH, na poli kultúrnej vojny, lebo na tomto poli bola celé desaťročia úspešná aj západná ľavica. Po neúspešnom mocenskom boji v SDĽ sa Weiss realizoval v SDA. Symptomatické pre prebranie kultúrnej agendy SDA bola propagácia legalizácie mäkkých drog mladými SDA a útok na armádu v štýle hesla “f…k the army”.
Už sme spomenuli, že agendou modernej ľavice na Západe bolo desaťročia podrývanie autentickej kresťanskej civilizácie umelým vytváraním jej konkurencie v podobe vplyvov iných svetových civilizácií. Spomeňme si v tejto súvislosti na snahu ministra školstva za SDĽ v roku 2001 zaviesť vyučovanie jógy. Občas si zacvičím niektoré telesné cviky, ktoré sú súčasťou jógy, a nevidím v tom nič zlé. Súčasťou jógy ako celku sú však i duchovné cvičenia a ideológia, ktorú môžeme považovať za ďalekovýchodné náboženstvo. Porovnajme to s vyučovaním kresťanského náboženstva. Vyučovanie náboženstva je a ostáva nepovinné. Jóga mala byť povinná bez toho, aby existoval po nej zo strany rodičov akýkoľvek dopyt. Vďaka odporu KDH z jógy zišlo. KDH bránilo elementárny princíp demokracie. Bolo za to liberálnou ľavicou vehementne kritizované. Faktom však je, že iba zabránilo administratívnej svojvôli bývalých komunistov. Predstavte si, že by minister za KDH nariadil povinné vyučovanie kresťanského náboženstva, ku ktorému sa hlási 80% obyvateľov Slovenska! Krik liberálov by sa rozliehal až k vrcholom Tatier. Ak však bývalá KSS chystá (už po druhýkrát v histórii Slovenska) povinnú výuku cudzej ideológie, tak treba haniť KDH… To je pravá tvár tých, čo stále kričia na KDH: “Ako sa opovažuješ vnucovať nám tvoje morálne kritériá!?”
Kultúrnej agendy, ktorej sa celkom nezmocnila SDĽ, sa však úspešne zmocňuje strana Smer odštiepenca od (KSS) SDĽ Róberta Fica. Fico propaguje legalizáciu marihuany a tiež homosexuálnu agendu presadzovaním tzv. antidiskriminačného zákona.
Potraty sú na Západe tmelom ľavice a u nás tmelom postkomunistov. V roku 2002 sa rozhodovalo o osude vlády kvôli hlasovaniu o novele potratového zákona z dielne ANO. Zo siedmych strán, ktoré sa dostali do parlamentu, v roku 2002 hlasovali za tie strany, v čele ktorých stoja bývalí členovia KSČ (Mečiar, Rusko, Fico a Švec) a za nehlasovali tie strany, v čele ktorých stoja súčasní alebo bývalí kresťanskí demokrati (Hrušovský, Dzurinda, Bugár).

Bratranci sú už na nerozoznanie

Niekedy sa príbeh rozdelenia a zblíženia ideových bratrancov zmestí do života jedného človeka. Príkladom je už spomínaný Peter Weiss, ale najmä Miroslav Kusý. Pred štyridsiatimi rokmi ortodoxný komunista, po vylúčení z KSČ disident a signatár Charty 77, dnes zástanca ľavicovo liberálnej koncepcie ľudských práv (rozumej kultúry smrti). V roku 2002 bol kritikom KDH za to, že predložilo v NR SR deklaráciu o zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrnoetických otázkach. Podľa neho sa treba podriaďovať v týchto otázkach Bruselu. Tak ako pred desaťročiami bola etalónom Moskva.
Kusý je príkladom toho, keď osobné ideologické zakotvenie je silnejšie ako reálne fakty. Pre Kusého je v slovenskej politike KDH červeným súknom. Kandidáta KDH na prezidenta Františka Mikloška (s ktorým začiatkom deväťdesiatych rokov spoločne pôsobil vo VPN) prirovnal ku kandidátovi KSS. Pokiaľ si pamätám, KDH nikdy M. Kusému nijako neublížilo, nenapadlo ho, nekritizovalo ho. Naopak. Moje prvé stretnutie s M. Kusým sa uskutočnilo na jeseň 1988 na disidentskom stretnutí asi dvadsiatky osôb v byte neskoršieho zakladateľa KDH Jána Čarnogurského. Kusý bol v roku 1988 súdený komunistickou mocou v známom procese s “bratislavskou päťkou” spolu s Jánom Čarnogurským, Antonom Seleckým, Hanou Ponickou a Vladimírom Maňákom. Čarnogurský bol súdený osobitne, ale počas procesu so zostávajúcou štvoricou v októbri 1989 sa pred Justičným palácom zhromažďovali solidarizujúci občania. Keďže som tam bol tiež, viem, že to boli poväčšine ľudia s neskorším kádeháckym vzorcom myslenia. Kresťania Kusému nikdy neublížili. To on ubližoval kresťanom ako komunista. Neskôr jemu ubližovali komunisti a po roku 1989 proti nemu útočilo HZDS. On však neochvejne zápasí s KDH. Ale veď prosím. Kedy už bola ľavica racionálna…

Nie Lenin, ale Gramsci

Po necelom storočí je Leninovo dielo v troskách a z vodcu svetového proletariátu sa stala tak trochu exotická postava z mauzólea. Úspešnejšími sa však stali myšlienky iného marxistu. Bol to Antonio Gramsci. Nie že by sa tomuto talianskemu revolucionárovi bridilo revolučné násilie leninského typu. Vytýčil však strategické heslo o nutnosti “pochodu inštitúciami”. Kto chce zmeniť spoločnosť, má pomaly a trpezlivo krok za krokom ovládnuť inštitúcie spoločnosti, ich konanie, zmysel a obsah.
V sovietskom komunizme sa najprv komunisti zmocnili násilím moci, aby následne ovládli univerzity, celý školský systém, umeleckú a kultúrnu obec. Šlo o proces riadený. Na Západe postupovali marxisti v zmysle Gramsciho hesla a najprv ovládli univerzity a umelecké kruhy, pričom sa jednalo skôr o procesy inštinktívne. Intelektuálna a kultúrna avantgarda potom dokázala vyvinúť tlak na spriaznené politické kruhy, aby agendu pretavovala i do priamej politiky. Marxisti úspešne prepochodovali cez kultúrnu obec, univerzity a médiá. To je pôda, ktorá je základom pre marxistickú kultúrnu revolúciu.
Pochodu sa nevyhli i medzinárodné organizácie. Ľavicovoliberálny pohľad na človeka šíri OSN svojou politikou tzv. reprodukčných práv (rozumej politikou potratov). Po pochode ostala rozdupaná taká ctená inštitúcia ako je Európska Únia. Založili ju síce kresťanskí demokrati, po pochode marxistov na nej dlho pravicová tráva neporastie. Do Únie síce vstupujeme kvôli voľnému pohybu osôb, tovarov, služieb, pracovnej sily a kapitálu, ale medzitým nám k tomuto balíčku Európsky parlament pribaľuje i iné zbožie. Odporúčania Európskeho parlamentu členským a kandidátskym krajinám svojím rozkladným šialenstvom pripomínajú Rímsku ríšu päť minút pred zánikom. EP žiada potraty, manželstvá homosexuálov, vekovú hranicu trestnosti homosexuálneho styku chce zarovnať s vekovou hranicou trestnosti normálneho pohlavného styku (ale áno, týmto sa zaoberajú…). Túto rozdielnu vekovú hranicu majú napríklad v Rakúsku. Rakúšania výzvy EP múdro ignorujú, ale som si istý, že keby u nás boli tieto vekové hranice rôzne, určite by ich SMER alebo ANO navrhli zarovnať, lebo veď EÚ…
Manželstvo muža a ženy EP predbežne toleruje, ale nechce tolerovať, aby malo takéto manželstvo akékoľvek výhody od štátu oproti na divoko žijúcim párom. Poslanci EP píšuci tieto rezolúcie majú za sebou istotne ťažký život. Predstavte si, že ste vášnivá španielska alebo belgická socialistická feministka a koketujete s komunizmom, ktorý sa zrazu zrúti. To vás poznačí…
Prepochodovať cez pôvodne neutrálne inštitúcie však nie je najvyššie umenie. Husársky kúsok je prepochodovať cez inštitúciu, ktorá je pôvodne baštou ideového súpera. A darí sa i to. Ideový súper sú predsa najmä pravicové strany. Lepšie povedané boli. Dnes aj ich politika nesie odtlačky prepochodovavšej ľavicovej čižmy.
V nie tak dávnej minulosti dokázali pravicové strany Európy a republikáni v USA porážať ľavicu správnym poukazovaním na jej neschopnosť vzdorovať sovietskej hrozbe. Na tom víťazil Nixon, Reagan, Kohl i Thatcherová. S narastajúcou krízou sovietskeho komunizmu a s jeho zánikom však ľavica posunula bojisko smerom ku kultúrnej vojne. Jej témy sú sexuálna revolúcia, potraty, zvelebovanie homosexuality, legalizácia drog, hľadanie alternatívnych modelov “rodiny”, eutanázia, atď. Je to vojna, v ktorej bojuje iba jedna strana. Pravica tento boj vzdala. Príčinu možno hľadať v chuti týchto strán zotrvať pri moci a v obave, že o moc prídu, ak sa nevzdajú v kultúrnej vojne. Výsledkom je vznik tzv. modernej pravice, ktorej niektorí politici otvorene zastávajú v kultúrnych otázkach postoje pred pár rokmi ešte v pravici neprijateľné. Veľa politikov nemeckej CDU je “pro choice”, nový republikánsky guvernér Kalifornie Arnold Schwarzenegger zastáva zmierlivé stanovisko ako k potratom, tak i k manželstvám homosexuálov. Podobná je situácia v britskej konzervatívnej strane a o francúzskej pravici škoda reči. V roku 1996 sa Mikuláš Dzurinda pokúsil poraziť Jána Čarnogurského v KDH agendou “nového KDH”. Novotou malo byť i to, že súhlas s potratmi by nemal byť prekážkou členstva v KDH. KDH zvolilo Čarnogurského.
Zapamätajme si, čo je to moderná pravica. Je to pravica, ktorá sa bez boja prispôsobuje ľavici v jej kultúrnom marxizme. Výsledkom je, že v kultúrnych otázkach celé desaťročie ľavica buď postupuje dopredu alebo sa nanajvýš musí na chvíľu zastaviť. Dobyté územie však neopúšťa takmer nikdy. V kultúrnych otázkach neboli ani obdobia vládnutia veľkých pravicových politikov obdobiami zatlačenia kultúrneho marxizmu. Boli nanajvýš obdobiami spomalenia pretvárania názorov spoločnosti ľavicou.
Existujú ešte v euroamerickom priestore pravicové strany, ktoré ľavici nepobozkali čižmu na poli kultúrnej vojny? Republikánska strana USA ako celok už v mnohom rezignovala, ale veľká časť jej politikov, možno väčšina, bojuje. Prezident Bush nedávno podpísal zákon schválený republikánskou väčšinou v senáte o zákaze tzv. partial birth abortion, čo je obzvlášť odporná forma potratu v šiestom alebo siedmom mesiaci tehotenstva, kedy sa vysatím mozgu zabíja dieťa schopné už aj prežitia mimo tela matky. (Raz sa budú pýtať naši potomkovia, čo za bezcitné obludy boli ich predkovia. Dnes sa pýtajú podaktorí, ako mohli ich rodičia znášať komunizmus.) Takýto zákon už bol schválený v deväťdesiatych rokoch, ale prezident Clinton ho vetoval. Bushom podpísaný zákon je zriedkavým príkladom toho, kedy ľavica v kultúrnej vojne stráca, čo už raz získala. Netreba sa ale tešiť predčasne. Prívrženci kultúry smrti zjednotení v Demokratickej strane sa zastrájajú, že tento zákon je protiústavný a že ho Najvyšší súd zruší.
Po víťazstve postsolidaritnej koalície AWS v Poľsku v roku 1998 došlo k ďalšiemu ojedinelému vydobytiu zdanlivo strateného územia z rúk (tentokrát priamo komunistickej) ľavice, keď poľský Sejm až na výnimočné prípady umelé potraty zakázal. Po rozpade AWS je v tejto oblasti nástupcom strana Právo a spravodlivosť (PiS). PiS presadila po vzore slovenského KDH v Sejme schválenie deklarácie požadujúcej, aby v Európskej únii mohli členské štáty samé suverénne rozhodovať o kultúrnoetických otázkach, akými je ochrana rodiny , manželstva a ľudského života, a aby EÚ do tohto rozhodovania nezasahovala.
Slovenský parlament schválil na návrh KDH Deklaráciu o zvrchovanosti členských a kandidátskych krajín EÚ v kultúrnoetických otázkach v januári 2002. KDH sa chválabohu nebojí kedykoľvek zápasiť na poli kultúrnej vojny. Vnútrostranícky zápas, ktorý začal kandidatúrou Dzurindu v roku 1996 a skončil vznikom SDKÚ v roku 2000, považujem za pokus, kedy sa KDH malo nechať prevalcovať kultúrnym marxizmom. KDH sa vzoprelo a prežilo.
A to by tak bolo z politických strán v euroamerickom priestore všetko. Možno by sa niečo ešte našlo v Írsku, kam nedovidím.
Ambície ľavice zahŕňajú i územia zdanlivo nedobytné. Takým územím je napríklad cirkev, resp. cirkvi. Samozrejme, že ľavica má záujem kresťanstvo zlikvidovať, a preto chce meniť cirkev, rétoriku cirkvi, postoje cirkvi a chce ich meniť na svoj obraz. Ľavica stále presviedča cirkev, čo má cirkev robiť. Ľavica v Európskom parlamente prijíma rezolúcie, v ktorých presviedča kresťanské cirkvi, aby svätili ženy za kňazov, aby sa zmierili s potratmi a s alternatívnymi životnými štýlmi (ktoré sú samozrejme v úplnom rozpore s Desatorom). V USA v sedemdesiatych rokoch podľahla katolícka cirkev módnym trendom a benevolentne privierala oči nad prijímaním homosexuálnych študentov do seminárov. Dnes žne plody v podobe škandálov s pedofilnými kňazmi.
Episkopálna cirkev v USA ( v podstate pobočka anglikánskej cirkvi) v roku 2003 vysvätila po prvý raz za biskupa deklarovaného homosexuála Robinsona. Vzniká obrovský paradox, keď si európsko-severoamerický priestor a priestor tretieho sveta vymieňajú civilizačné úlohy. Kedysi spolu s bielymi kolonizátormi prichádzali bieli kresťanskí misionári, aby priniesli čiernym obyvateľom Afriky Kristovo evanjelium. Dnes čierni africkí biskupi upozorňujú na civilizačný úpadok bielych spoluveriacich. Škandál episkopálnej cirkvi v Amerike odsúdil nigérijský anglikánsky biskup Akinola. (Je zaujímavé pripomenúť, že anglikánska cirkev vznikla v 16. storočí odtrhnutím od katolíckej cirkvi rozhodnutím Henricha VIII., ktorému pápež neodsúhlasil rozvod s manželkou Katarínou. Rozkol teda vznikol odklonom od tradičného kresťanského učenia o vzťahu muža a ženy. Ďalší rozkol po štyristo päťdesiatich rokoch hrozí po ďalšom odklone od toho istého učenia o vzťahu muža a ženy.)
V katolíckej cirkvi v tomto roku podobnú úlohu ako Akinola zohral kardinál Arinze pri tohtoročnej návšteve “katolíckej” univerzity v Georgetowne v USA. Arinze vo svojom prejave odsúdil útoky na rodinu zo strany postmarxistickej ľavice, na čo zareagovali “politicky korektní” pedagógovia protestnou petíciou. Vďaka, čierny kardinál …
A mimochodom, ako to robili naši komunisti? Tiež sa nesnažili cirkev zničiť násilím na jeden raz. Popri násilí sa ju i snažili zmeniť a dostať ju do svojich služieb.. Napríklad zakladaním prorežimných organizácií kňazov. Najprv to bolo MHKD (Mierové hnutie katolíckych duchovných), neskôr Pacem in terris. Zmene mala slúžiť i neustále verbovanie kňazov za tajných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti.

Záver

Záver nebude žiadny. Z jednoduchého dôvodu. Sme totiž ešte len na začiatku. Zatiaľčo mimo Slovenska, najmä v Amerike, sa otvorene diskutuje o tom, že počas desaťročí sympatie voči komunizmu prerástli v dnešný ľavicový liberalizmus, ktorý sa po skrachovaní komunizmu pre ľavičiarov stal jeho náhradou, Slovensko ako keby na takúto diskusiu ešte nedorástlo. Snáď by sa už mohla začať aj u nás.