Irak – kde sa stala chyba?
Pred týždňom som letel z USA domov a môj sused mal v ruke francúzske noviny. V nich karikatúra na pol strany: americký vojak šliape bagančou po hlave Iračanovi a hovorí mu: “Opakuj po mne, DE-MO-KRA-CI-A!”
Trochu perspektívy, prosím. Predovšetkým, hovoriť o mučení Iračanov je paranoické. Fotografie ukazujú iba to, čo sa skutočne stalo – žiadne jazvy, rany, useknuté údy. Len ponižovanie väzňov. Takže nie mučenie a týranie, ale ponižovanie a zastrašovanie – to je rozdiel. Vinníci za to zaplatia – to je liberálna demokracia: tí, čo trápia väzňov, na to doplatia. V tyraniách – ako bola tá Saddámova, ako je tá v Severnej Kórei, ako bola tá Stalinova či Hitlerova, či ako je dodnes tá Castrova – tí, čo trápia väzňov režimu, sú vyznamenávaní a povyšovaní. To je prvá vec, ktorú si je dobré uvedomiť: mučenie väzňov v tyraniách je normou, v liberálnych demokraciách excesom; tyrani katanov odmeňujú, demokracie mučiteľov zavierajú.
Ak sa na to príde. A v demokraciách – na rozdiel od diktatúr – sa na to príde. Fotky o tom, ako niektorí americkí vojaci Iračanov ponižovali, obleteli svet. Žiadne fotky z lágrov v Číne, koncentrákov v Severnej Kórei – či bulharských zdravotných sestričiek väznených v Kaddáfího Líbyi – však nie sú verejne dostupné. To je druhá vec, ktorú si je dobré uvedomiť: prečo asi tieto fotky iné verejne dostupné nie sú? Pretože by boli nezaujímavé, lebo v čínskych lágroch, severokórejských koncentrákoch a líbyjských väzniciach sa nič škandálne nedeje? Tomu tak verte… Tisíckrát radšej by som bol irackým väzňom Američanov, než bulharskou sestričkou v Líbyi.
Urobili Američania v Iraku chyby? Samozrejme; predovšetkým tie, ktoré súviseli s ich snahou zaviesť v Iraku demokraciu. Rozlišujme dve veci: zvrhnutie režimu Saddáma Husajna a úsilie zaviesť demokratickú formu vlády. To prvé bolo žiadúce a užitočné – jednako preto, že Saddám predstavoval hrozbu, a jednak preto, že zvrhnutie jedného režimu môže zastrašiť nepriateľské režimy ostatné. To sa aj stalo – ako ukazuje príklad Líbye. Zvrhnutie Saddáma neutralizovalo minimálne dva protizápadné arabské režimy, ktoré predtým podporovali teroristov – režim iracký a líbyjský. Preto dôvod pre zvrhnutie Saddáma bol racionálny – bola im bezpečnosť západných krajín a ich obyvateľov.
Lenže Američania si okrem realistického cieľa vlastnej bezpečnosti určili i cieľ ambicióznejší a idealistický: zavedenie demokracie v arabskom svete. Vlastný západný záujem – bezpečnosť – si demokraciu v Iraku nevyžaduje, skôr naopak: vyžaduje si pevnú, stabilnú vládu v Iraku, teda režim autoritatívny. Vybudovať demokraciu v arabskom svete je však krátkodobo nemožné. Áno, existujú nádherné príklady nastolenia demokracie na troskách tyranií – napr. Nemecko či Taliansko po II. svetovej vojne (lenže tam demokraciu pred nacizmom a fašizmom mali), alebo aj Južná Kórea, Tchaj-wan či Japonsko vo východnej Ázii. Lenže demokracii v týchto východoázijských kultúrach predchádzali desaťročia pravicových autoritatívnych režimov. Tie najskôr nastolili vládu zákona, a demokracia prišla až potom. To je realistická cesta aj pre arabský svet – najskôr jedna či dve generácie vlády autoritatívneho režimu, ktorý nastolí stabilitu, právny štát a umožní vďaka ekonomickej slobode a prosperite vznik strednej triedy – a potom, jedného dňa, v slobodných voľbách jej predá moc.
To ale Američania neurobili. Chceli si získať mysle a srdcia Iračanov teraz a hneď. Preto boli mäkkí. Preto hneď po oslobodení Bagdadu nestrieľali do davu rabujúceho iracké múzeum. Preto teraz tvrdo nepotrestali barbarov vo Falúdži, ktorí zmasakrovali civilistov privážajúcich humanitnú pomoc. Preto vôbec neprenikli do Falúdže i za cenu, že by ľahla popolom. Preto nezabili – a dokonca ani nezatkli – Muktadu bin Sadra. Veľká chyba. Nielen prostí irackí civilisti, ale aj irackí gangstri sa teraz boja Američanov menej, než sa predtým báli Saddáma. Môže sa teda niekto čudovať, že vystreliť si na Američanov sa stalo ich národným športom?
Čo s tým? Rozhodne nie po vzore Zapatera sťahovať jednotky z Iraku. To by len povzbudilo islamských extrémistov a priblížilo líniu fronty o niekoľko tisíc kilometrov bližšie – do stredu európskych miest. Naopak, západné vojenské jednotky v Iraku ponechať – v opevnených enklávach. Ale konečne už vybrať jedného domorodého Iračana, urobiť ho šéfom štátu – akýmsi irackým Francom, Čankajškom, Li Syn-Manom či Pinochetom – dodať mu zbrane a podporu, aby v Iraku nastolil poriadok, stabilitu a vládu zákona. Áno, poriadok by nastolil spôsobom na Západe nemysliteľným, ale svojím zmýšľaním by to bol na miestne pomery liberál. Jeho cieľom by totiž boli – v patričnej dobe – slobodné a demokratické voľby. Za pár desiatok rokov.
Roman Joch
Domino-fórum č. 19 (12.-18.5.2004)
