Profesor a kňaz Tomáš Halík je fascinujúci fenomén. A problém zároveň. Jeho najväčším problémom je povrchnosť. Na základe skúsenosti mojej a asi poltuctu známych môžem potvrdiť, že Halík je veľmi dobrý, pokiaľ ide o to zaujať ľudí nábožensky váhajúcich, s nevyjasnenými pozíciami a celkovo hľadajúcich. Má dar od Boha pritiahnuť ich ku kresťanstvu. Lenže ako prenikajú hlbšie a hlbšie, zistia, že Halík ich neuspokojí. Na ich závažné otázky im odpovedi nedá, pretože ich sám nemá. A ak sa pokúsi nejaké odpovede dať, rýchlo zistia, že sú to odpovede povrchné. Neuveriteľne povrchné. Na ceste k Bohu, cirkvi a poznaniu Pravdy je Halík pútačom a prestupnou stanicou – v tom lepšom prípade. Pokiaľ však niekto ustrnie na jeho pozícii akože v stanici cieľovej, ustrnie v prostredí kultovom, v prostredí, kde viacej záleží na osobách a ich osobnej charizme než na pravde, jej poznaní, cirkvi a jej učení. Keď si listujete v knihe Halíkových autobiografických rozhovorov Ptal jsem se cest, dýcha z nej na vás niekoľko neodolateľných dojmov. Po prvé, Halíkova zaujatosť, ba až fascinácia vlastnou osobou a jej úlohou v dejinách, hraničiaca s obsesiou: od samého počiatku je neotrasiteľnou vierou Halíka, že má na tomto svete vykonať veľké činy. Po druhé, veľmi škaredá intelektuálna neresť: psychologizácia oponentov. Halík je na svojich oponentov, ktorí – ako sa až príliš často dozvedáme – mu ubližovali, veľmi dobrý a vôbec netrpí nenávisťou voči nim. Už dávno im odpustil. To je v poriadku. Ale čo v poriadku nie je, je ten fakt, že Halík ani na chvíľu neberie vážne tú možnosť, že oni by mohli mať pravdu a on by sa mohol mýliť. Že Halík má pravdu, to je pre neho neotrasiteľný fakt. A ten dôvod, že niekto môže mať iný názor než Halík, je psychologický – jedná sa o psychologický problém dotyčných. Halík svojich oponentov ľutuje, pretože sú vlastne psychicky chorí, alebo nedospelí. Halík to podáva takto: jeho oponenti sú ľudia, ktorí sa boja, a preto sa schovávajú za svoje dogmatické istoty. Keď im ich Halík spochybní, zo strachu sa mstia priamo na ňom. Ani na chvíľu nie je pripustená možnosť, že by mohli mať pravdu. A s tým súvisí i tretí problém Halíka, ten najdôležitejší. Halík sám odmieta riešiť problém pravdy. Iný názor – to nie je pre neho dôvod pre skúmanie pravdy, ale pre psychoanalýzu oponenta. Lenže v náboženstve (rovnako ako vo filozofii) je problém pravdy kľúčový. Halík rád a často zdôrazňuje, že veľa cestoval a pozná ostatné náboženstvá. To je pravda. Ale irelevantná. Pretože duchovné zážitky, dojmy, spiritualita, od ktorých si Halík toľko sľubuje, sú – akokoľvek cenné a dôležité – menej dôležité než otázka pravdy. Napríklad v kresťanstve – ak je pravdivé – je kľúčovým momentom ukrižovanie, teda zmierna obeť Krista, ktorá vykúpila človeka a vyriešila problém hriechu. Pre poznanie však, či je kresťanstvo pravdivé, je kľúčovým momentom zmŕtvychvstanie, teda víťazstvo Krista nad smrťou, ktorým sa otvára každému človeku cesta k životu večnému. Ak ku zmŕtvychvstaniu Krista nedošlo, celé kresťanstvo je nepravdivé a vlastne nanič. Etika, spiritualita, duchovné zážitky – to všetko je nanič. Svätý Pavel to vedel úplne presne a vyjadroval sa naprosto nesentimentálne (1. list Korinťanom 15:12-24) – ak ku zmŕtvychvstaniu Krista nedošlo, kresťania sú tými najúbohejšími zo všetkých ľudí. Ak však ku zmŕtvychvstaniu Krista došlo, kresťanstvo je pravdivé a teda všetky duchovné smery, ktoré sú s ním nezlučiteľné, napr. budhizmus, sú nezaujímavé – bez ohľadu na to, ako prepracovanú “spiritualitu” majú. Alebo obdobne: ak už je človek kresťanom, musí pre seba riešiť otázku, či bude katolíkom, alebo protestantom nejakého smeru. Teda musí riešiť pre seba zásadnú otázku, či je spása sola fide, alebo nie, a otázku o charakteru sviatostí. Napríklad otázku reálnej prítomnosti Krista v eucharistii: ak Kristus v eucharistii vysluhovanej katolíckym kňazom reálne prítomný je, protestanti sa sami tragicky a zbytočne ochudobňujú o jeden z najväčších pokladov, ktoré na Zemi máme. Ak však v eucharistii reálne prítomný nie je, katolíci sú jednými z najúbohejších ľudí – mylne prisudzujú božský charakter kusu hmoty a sú teda modlármi. Toto sú podstatné náboženské otázky o pravde; to sú však otázky, ktoré Halík považuje za nezaujímavé, prekonané či z predminulého storočia (tzv. predkoncilné). Sú to otázky o pravdivosti dvoch nezlučiteľných názorových pozícií, pre ktoré platí, že ak je pravdivá jedna, nutne musí byť mylná ta druhá. To je podľa Halíka pseudoproblém, pretože spiritualita, duchovnosť a pocity vraj riešia všetko. Takže odmietnutie venovať sa problému objektívnej pravdy je tým dôvodom, prečo Halík nemôže inak než len kĺzať po povrchu. Áno, zaiste, kĺzať efektne: na prvý pohľad zaujme a preto sa čaká, čo k veci ešte povie. Po prvýkrát sa zdá, že jeho slová sú vykladané zlatom, po druhýkrát to už nie je ono a po tretíkrát si človek uvedomí, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Že hovoriť chytré slová ešte neznamená, že majú aj obsah. A že Halík len efektne zahaľuje seba a svoje slová do zlatého hávu, pod ktorým už ale toho veľa nie je.