Podľa kníh Seymour Martin Lipset: “American Exceptionalism” a M. Novak (ed.): “Religion in American Politics – Capitalism and Socialism (A Theological Inquiry)”,
spracoval Roman Joch.

To, čo určovalo americkú výnimočnosť, bola slabosť socialistického a komunistického hnutia v Amerike, ktorá pokračuje až po dnešok – strany a kandidáti nazývajúci sa socialistickí dostávajú okolo štvrť percenta hlasov (pritom socialistických strán bolo v USA aspoň šesť: Socialistická strana práce, Socialistická strana, Ĺudová strana, Socialistická robotnícka strana, Komunistická strana a Americká strana práce). Socialisti mali väčší úspech v minulosti: roku 1912 získal E. V. Debs, vodca Socialistickej strany, v prezidentských voľbách 6%. Po prvej svetovej vojne nastal úpadok a ten nezmenila ani Veľká kríza 30. rokov – socialisti získali 2%, čo je jich najväčší úspech dodnes.
Slabosť socialistických strán v USA je veľkým sklamaním pre marxistickú a socialistickú teóriu, lebo Marx predpovedal, že najviac priemyselne rozvinuté krajiny budú mať najpokrokovejšiu a najuvedomelejšiu robotnícku triedu, čo má zapríčiniť rýchly nástup socializmu. (A.Babel, vodca sociálnych demokratov v Nemecku veril, že USA bude prvá socialistická krajina.)
Ruská revolúcia v r.1917 znamenala koniec týchto vízií a ukázalo sa, že komunizmus je hnutie predindustriálnej spoločnosti, nie vyspelej priemyselnej.
Na vysvetlenie americkej výnimočnosti je možné zhromaždiť tri okruhy faktorov: spoločenské a sociologické, politické (politický systém USA znevýhodňuje tvorbu tretích strán) a konečne samotné chovanie predstaviteľov.

Sociologické faktory

Poprvé, Amerika je nová spoločnosť, odlišná od európskej tým, že jej chýba feudálna tradícia s dedičnými triednymi vzťahmi. V Európe sa všetko odohrávalo v triednych reláciach, v Amerike nie. Americký egalitarizmus (nie ekonomický, ale spoločenský), tak ako ho opísal Tocqueville, znevýhodňoval triednu politiku – a socializmus je verziou triednej politiky.
Podruhé, Americká národná tradícia je liberálna antietatistická, vychádzajúca z Locka a Americkej revolúcie. V Amerike ako dieťati klasického liberalizmu nikdy nebola konzervatívna etatistická a aristokratická tradícia v európskom zmysle. Teda americká spoločnosť ako egalitárska a demokratická mala už všetko, čo jej socialisti sľubovali priniesť, preto Američania nemali potrebu podporovať socializmus.
Potretie, v Amerike je dôraz na hodnotový systém individualizmu, na antietatistické tendencie vyrastajúce z protestantskej sektárskej minulosti a z revolučných hodnôt. Z tohoto faktoru vychádza podpora pre decentralizovaný politický systém a nie pre kolektivisticky orientovaný štát.
Poštvrté, v USA bol vyšší štandard životnej úrovne a americkí robotníci žili lepšie ako robotníci kdekoľvek inde. Sociálna mobilita bola väčšia ako v iných krajinách a to prispelo k nedostatku priťažlivosti socializmu.
A konečne, Amerika bola a je mnohoetnická a mnohorasová spoločnosť imigrantov. V 30. rokoch imigranti vykonávali najhoršie platené prace a zaberali najnižšiu úroveň spoločenského rebríčku. Ich deti však už mali viac privilegované postavenie a najhoršie práce preberali stále noví imigranti, ktorí sa ale v Amerike mali lepšie, ako na miestach, ktoré opustili. Imigranti sa združovali do etnických, náboženských a rasových skupín a spolkov, čo potláčalo ich pocit triednej spolupatričnosti.

Politické faktory

V Európe získali socialistické strany z ve_kej miery podporu robotníkov bojom za všeobecné volebné právo. Socializmus vyrástol v Európe na boji za volebnú demokraciu, ke_že robotníci nemohli voliť. To im zabezpečili socialisti. V Amerike to robotníci a všetci menej postavení už mali, keď sa socialisti objavili na scéne.
Podruhé, ústavný systém USA pretláča systém dvoch strán vo voľbách prezidenta. Pritom existuje oddelenie výkonnej moci od parlamentu. V Európe parlament vyberá exekutívu, členovia parlamentu tvoria koaličnú vládu. V Amerike sa priamo volí prezident, guvernér či starosta. Iba dvaja kandidáti z dvoch hlavných strán majú nádej byť zvolení, kandidát tretej strany je veľmi znevýhodnený. (Systém pomerného zastúpenia posilňuje vplyv tretích, štvrtých, piatych … strán, ale väčšinový systém v USA s voľbou jedného prezidenta, jedného guvernéra, ktorý si vytvára kabinet, pretláča systém dvoch strán, či dvoch kandidátov.) Príkladom je voľba starostu v New York City v r. 1977, kde boli kandidáti z Republikánskej, Konzervatívnej, Liberálnej a Demokratickej strany. Po primárkach sa ukázalo, že dvaja vedúci kandidáti sú E. Koch, demokrat, (dlhoročný starosta New Yorku), a M. Cuomo, demokrat na kandidátke Liberálnej strany – čo je malá tretia strana. (M. Cuomo je v súčasnosti guvernérom štátu New York a patrí k extrémne liberálnemu – to v USA značí ľavicovému – krídlu demokratov.) Republikánsky kandidát vtedy obdržal iba 4% hlasov, lebo väčšina republikánov hlasovala za Kocha, lebo iba on spolu s Cuomom mohli zvíťaziť. Pravdaže občas nejaký kandidát tretej strany obdrží významný počet hlasov (ako napr. J. Anderson v r. 1980, G. Wallace v r. 1968, R. LaFollette v r. 1924, či T. Roosevelt v r. 1912), ale každopádne volebný systém potláča tretie strany – z ľavice i z pravice.
Pochopiteľne, dve hlavné strany v USA niesú strany v európskom zmysle (skupiny s konzistentnou ideológiou), ale koalície značne rôznych síl, ktoré tvoria frakcie v hlavnej strane s rozdielnymi záujmami a hodnotami (napr. Demokratická strana má podporu bielych rasistov z Juhu i väčšiny černochov). Republikánska strana sa stala menej flexibilná a menej koaličná (preto má i menšiu členskú základňu). Tiež obsahovala rôzne skupiny, medzi nimi i najúspešnejšiu socialistickú frakciu – Non-Partisan League, vytvorenú socialistom Townleym v Severnej Dakote. Tak socialisti ovládli tento štát ako členovia Republikánskej strany. V. Langer bol člen tejto frakcie, guvernér Severnej Dakoty a senátor – za Republikánsku stranu. Práve kvôli flexibilite veľkých strán tretie strany zisťujú, že ich požiadavky plnia práve veľké strany. Socialisti vysvetlovali, že ich predstavy boly nastolené New Dealom, keď F. D. Roosevelt naplnil ich politiku. Obdobne, v 60. rokoch mnohí predstavitelia Novej ľavice a radikálneho socialistického hnutia chceli vybudovať tretiu stranu. Ale dôvod, prečo sa tak nestalo bol ten, že vodcovia tohoto hnutia boli senátori za Demokratickú stranu – E. McCarthy, G. McGovern a R. Kennedy. To isté sa stalo i na pravici. V r. 1976 chceli mnohí vytvoriť Konzervatívnu stranu mimo Republikánskej ako novú stranu pravice. Ale kandidatúra R. Reagana to zmenila; veď ako by mohli byť mimo stranu, keď Reagan (hlavný predstaviteľ pravice) bol v nej?
V Amerike sú odpoveďou na sociálne krízy skôr hnutia ako tretie strany. A strany (Demokratická či Republikánska) preberú potenciálnu bázu týchto hnutí, čím ich do seba pohltia.

Taktické faktory

Americkí socialisti nepochopili stranícky volebný systém. Nepochopili, že socialistická strana nemôže byť vybudovaná vo volebnom systéme, ale že socialistická frakcia v jednej z hlavných strán byť môže (príklad Non-Partisan League v Severnej Dakote) – Upton Sinclair kandidoval na guvernéra v Kalifornii za Socialistickú stranu a získal 50 tisíc hlasov. Potom zformoval hnutie “Koniec chudoby v Kalifornii”, získal demokratickú nomináciu a obdržal 900 tisíc hlasov. Ak by socialisti boli pochopili, ako operovať v rámci politického systému, mohli transformovať jednu z hlavných strán (skôr Demokratickú). Mnohí socialisti dnes používajú túto stratégiu s určitým úspechom, boli zvolení ako demokrati v rôznych častiach krajiny.
Často sa dosť nedoceňuje to, že etatistická tradícia v Európe (tj. tradícia zvýrazňujúca vplyv štátu na spoločnosť, predstava značnej všemohúcnosti štátu ako protikladu občana, indivídua) nie je iba socialistická alebo komunistická tradícia, ale aj konzervatívna tradícia, ktorá pomáhala legitimovať socialistický ideál.
Slovo “konzervatívny” znamená niečo iné v Európe a niečo iné v USA. Európske krajiny vyšli zo systému vlády aliancie trónu a oltára – štátna cirkev a monarchia s vládou aristokracie. V tejto predindustriálnej a predkapitalistickej tradícii sa kládol dôraz na komunitnú zodpovednosť (dedičný suverén bol zodpovedný za ľudí pod ním, za jeho komunitu). Kapitalizmus priniesol liberálnu ideológiu – v zmysle antietatizmu. Podstatou hodnotového systému voľného obchodu boli konkurencieschopnosť a individualizmus. Vodcovia predkapitalistickej spoločnosti vyznávali tradíciu komunity, sociálnej zodpovednosti (welfare-tradition) a štátnych zásahov do hospodárstva a spoločnosti. Liberáli boli proti tomuto a Amerika sa vyvinula ako liberálna spoločnosť, jej tradícia je liberálna, teda americkí konzervatívci (čo chcú zachovať tradíciu) sú vlastne európski liberáli, to jest antietatisti. V iných krajinách bola konzervatívna tradícia etatistická, teda socialisti vyrástli v systéme pre nich oprávnenom, v Amerike však radikalizmus nabral antietatistické formy. Federácia odborov bola antietatistická, oponovala New Dealu prezidenta Roosevelta. V Amerike nebola legitímna žiadna tradícia štátneho intervencionizmu či welfarizmu (v Európe bola taká konzervatívna tradícia), preto i radikalizmus bol skôr anarchistický ako socialistický. Dnes sú radikáli z pravice i z ľavice antietatistickí. Radikáli z pravice vytvorili vlastnú tretiu stranu (najväčšia tretia strana v krajine) – Libertariánsku. Chcú oslabiť štát, zrušiť štátne regulácie. Chcú konkurenčný slobodný kapitalizmus. Na ľavici sú anarchisti, tiež chcú oslabiť štát a preferujú komúny a družstvá. (Organizácia oponujúca zdaňovanie má za člena vodcu amerických ľavicových anarchistov N. Chomského i M. Friedmana a iných libertariánskych ekonómov. Obdobne i Výbor pre dobrovoľnú armádu.) V Európe sú ľavicoví i pravicoví extrémisti – komunisti a fašisti – a oba smery sú etatistické. V Amerike sú antietatistické, fašisti i komunisti sú neamerické. Anarchisti a libertariáni áno. Posun smerom k welfare state však nastal. Najvýznamnejší efekt Veľkej krízy v 30. rokoch bolo prelomenie viery, že každá osoba má byť sama pre seba a že štát nemá nič podnikať, ani ustaviť welfare state a plánovanie. Výrazom bol Keynesianizmus New Dealu. Napriek tomu je USA i naďalej najviac antietatistickou krajinou. Slabosť socialistických strán môže byť vysvetlovaná i slabosťou odborového hnutia. V USA je okolo 20% pracujúcich v odborových zväzoch. V Škandinávii a v Rakúsku sú to dve tretiny, v Nemecku a Británii (pred thatcherovskou revolúciou) polovica. Latínske krajiny južnej Európy majú v odboroch menšie percento pracujúcich, ale majú silné socialistické a komunistické strany. Z rôznych dôvodov americká výnimočnosť stále pretrváva. USA sa význačne odlišujú od zvyšku industriálneho sveta.

Náboženstvo v americkej politike

USA majú jednu unikátnu vlastnosť – sú jedinou protestantskou krajinou na svete. Pod protestantizmom sa rozumie existencia protestantských siekt ako protikladu k štátnej cirkvi ako je anglikánska v Anglicku, luteránska v Nemecku, pravoslávna vo východnej Európe – mnohé sú štátne, ako je i katolícka v niektorých krajinách. Väčšina Američanov je však združená v cirkvách nepodporovaných štátom a ktoré taktiež štát nepodporujú.
Je veľký rozdiel medzi protestantskou sektou a štátnou cirkvou. Podstata spočíva v aliancii trónu a oltára (štátu a náboženstva). Cirkev dostávala finančnú podporu štátu a jej predstavitelia boli často priamo spojení s vládou. Keď mala spoločnosť problémy (napríklad vojna s inou krajinou), štátna cirkev vždy volala na podporu vojny. Bola spojencom štátu. U siekt to je iné. V USA sú skutočne protestantské v zmysle vzťahov medzi indivíduom a Bohom a medzi indivíduom a spoločnosťou, kde je vždy dôraz na svedomie indivídua. Človek robí osobné rozhodnutia, čo je správne a morálne, má priamy vzťah k Bohu a nie cez sprostredkujúceho kňaza, biskupa, či cirkev. To viedlo k moralistickej politike – príkladom je odmietanie vojenskej služby z dôvodov svedomia. To nemôže byť vyžadované štátnou cirkvou, ta požaduje skôr pravý opak. V USA sa však odmietanie vojny z dôvodov svedomia objavovalo často. Málo za 2. svetovej vojny a Revolúcie, ale vojna v r. 1812, Mexická vojna, Občianska vojna, španielsko-americká, 1. svetová, Kórejská a pochopitelne vojna vo Vietname priniesli celú škálu protestov.
Vo vojne r. 1812 (USA proti Británii – obchodná vojna) bolo Nové Anglicko proti. Mnohí abolcionisti (tí, čo požadovali zrušenie otroctva) a Severania oponovali Mexickú vojnu, lebo v nej videli rozšírenie otroctva. V Občianskej vojne mnohí Južania bojovali v Severanskej armáde a mnohí Severania odmietali bojovať. V 1. svetovej vojne boli tisíce odmietajúcich vojnu, socialisti, ktorí boli proti vojne, získali najväčší počet hlasov v histórii. Opozícia proti Vietnamskej vojne je zrejme najväčší úspech protivojnového hnutia. Fenomén protivojnovej aktivity v USA je protestantský fenomén vychádzajúci z dôrazu na individuálne svedomie. (Neznamená, že väčšina ľudí v antivojnovom hnutí boli protestanti.) Protestantský moralizmus povzbudzuje individualizmus a antietatizmus a oponuje welfare. Charakteristické pre katolicizmus (americký je na rozdiel od iných krajín dosť podobný protestantizmu) a judaizmus je, že majú silnú komunálnu orientáciu k welfare (sociálnej zodpovednosti). Americkí katolíci a židia sú tradične viac sociálne orientovaní a sociálne orientovaná Demokratická strana získava disproporčne väčšiu podporu od katolíkov a židov. Protestantské skupiny naopak podporovali Republikánsku stranu a stranu Whigov (predchodkyňa Republikánskej strany v 1. polovici minulého storočia).
Dalo by sa očakávať, že protestantská sektárska orientácia by bola zdrojom odporu k úsiliu vybudovať socialistické hnutie v USA. A dalo by sa očakávať, že katolíci a židia by boli viac zdrojom pre socialistické a odborové snaženie ako protestanti. V prípade židov to je správne, lebo židia si priniesli svoj radikalizmus a socializmus so sebou z krajín východnej Európy, kde boli permanentne ekonomicky utláčaní a nemali politické práva. Boli zapojení do socialistického a revolučného hnutia, najmä v cárskom Rusku. Ale katolíci, ktorí tvorili väčšinu pracujúcej triedy a odborov od konca 19. storočia, boli veľkou prekážkou socialistickému hnutiu. Príčinou nebola individualistická orientácia, či prokapitalistický hodnotový systém, ale marxistická protináboženská orientácia väčšiny vodcov amerických socialistov. Mnohé odborové organizácie boli zformované s pomocou cirkvi a pracovali proti socialistom s výrazným úspechom. Katolícki vodcovia odborov boli antisocialistickí a ich opozícia bola veľmi efektívna. Mnohí z nich mohli byť vodcami Socialistickej strany, keby socialisti neurobili chybu a nemobilizovali katolíkov proti sebe.
USA sú krajina málo strán a mnoho hnutí (v Európe je to opačne). Abolcionistické hnutie (za zrušenie otroctva) bolo úzko spojené s protestantským sektárstvom. A protestantský moralizmus mohol byť tiež antikatolícky, niekedy antisemitský, všeobecne xenofobický. To platí i o abolcionistoch. Strana Know-Nothing (Americká strana) bola explicitne antikatolícka a antiimigrantská. Dosiahla 25% hlasov v prezidentských voľbách v r. 1856. Vyšla zo strany Whigov a včlenila sa do Republikánskej strany. Vo vláde A. Lincolna boli členovia z Know-Nothing, prezident Grant, hrdina Občianskej vojny, bol antisemita a antikatolík. Počas veľkej časti minulého storočia boli niektoré časti Republikánskej strany explicitne antikatolícke. Zmena nastala v 90. rokoch minulého storočia, keď politický boss Republikánov M. Hanna v snahe získať podporu veľkého množstva katolíckych imigrantov zmenil image tejto strany (za prezidenta McKinleyho). Tomu napomohla aj nominácia protestantského fundamentalistu W. J. Bryana Demokratmi r. 1896.
Spojenie protestantského moralizmu s antikatolicizmom a antisemitizmom pokračovalo v 20. rokoch Ku-Klux-Klanom. KKK bolo skôr hnutím protestantského moralizmu, nielen rasovej bigotnosti. Klan i Know-Nothing vychádza z tej istej vzorky protestantského sektárstva, ktorá viedla k protivojnovému hnutiu 60. a 70. rokov – to odráža príkaz protestantského moralizmu: musíme činiť, čo je správne. Angažovanie sa v týchto protestných hnutiach nie je nič nové, ani antiamerické. Je to ve_mi americké a je to spojené s protestantským sektárskym dedičstvom.
V histórii Demokratická strana bola vždy skôr koaličnou stranou (koalícia rôznych skupín). Ne-demokratické strany ako Federalistická, strana Whigov a Republikánska – boli viac napojené na protestantizmus a jeho moralizmus. Federalisti sa rozpadli, lebo nepochopili, že v Amerike je možný iba koaličný systém (ešte na začiatku minulého storočia). Predstavovali mestsky orientovanú politiku v čase, keď väčšina boli farmári. Správne videli, že budúcnosť je v priemyselnom raste a v urbanizácii, no 90% voličov žilo na vidieku. Pošťastilo sa im byť principiálni a správne uvažujúci, ale politicky nesprávne. Aj strana whigov sa rozpadla. Obsahovala mnohých protestantských moralistov a antiotrokárov. Južanskí whigovia boli plantážnici a otrokári. Severanskí demokrati boli mnohí proti otroctvu. Všetci južanskí demokrati boli za otroctvo. Demokratická strana držala pokope, whigovia sa rozpadli. Boli viac principiálni ako demokrati. Z antiotrokárskych whigov sa utvorila Republikánska strana. Mnohí republikáni radšej hovoria pravdu, ako by mali vyhrať voľby. A mnohí demokrati radšej vyhrajú voľby, ako by povedali pravdu (to platí o voľbách do zákonodárnych zborov! Prezidentské voľby vyhrávajú republikáni. Z posledných šiestich volieb vyhrali päť a budúce s veľkou pravdepodobnosťou vyhrajú taktiež – poznámka R. J.). Tradičné vzťahy pietistických protestantov k Republikánskej strane pretrvávajú a len južanskí belosi tradične spojení s Demokratickou stranou sú výnimkou (za posledných desať rokov sa už i toto tradičné americké klišé mení).
USA sú protestantskou krajinou par excellence – keď Max Weber vo svojom diele “Protestantská etika a duch kapitalizmu” ilustroval protestantskú etiku a kapitalistický duch, vybral si Ameriku. Ben Franklin bol pre Webera exponentom čistej podstaty protestantskej etiky – koncentrovania sa na racionalizmus, akumuláciu peňazí, investovanie, asketicizmus – všetko to, čo je nevyhnutné pre rozvoj kapitalizmu. Obchodníci a obchodný duch neboli nikde tak legitímne ako v USA. Len tam boli považované za najviac prestížnu aktivitu v spoločnosti. V Európe nebolo obchodovanie považované za prestížne konanie. A tento úzus obchodovania a podnikateľov reprezentovala Republikánska strana. Počas dlhého obdobia bola dominantnou stranou pre dva dôvody. Prvým bola výhoda po Občanskej vojne. Ona bola stranou Severu, Únie, republiky. A druhým fakt, že bola stranou rastu, priemyselného rozvoja, americkej expanzie. Republikáni boli ztotožňovaní s americkou prosperitou. Od čias New Dealu, po posunu k welfare state orientácii boli stranou opozície, reakcie, demokrati určovali tempo a smer. Reaganovská nová kapitalistická revolúcia situáciu opäť zmenila a republikáni si vymenili pozíciu s demokratmi.