Idei majú nepochybne svoj vývoj a svoj účinok – skúmať toto exaktne by bolo nesmierne užitočné. Mohli by sme porozumieť dejinám, osudu jednotlivých civilizácií a prieskumami verejnej mienky zisťovať, aké idei prevládajú momentálne a predpovedať, k čomu to povedie.

Podla recenzie to vyzerá, že Weaverova kniha má formu úvahy, dnes sa už takéto knihy píšu iným štýlom – keď si pozrieme diela Fukuyamu, Huntingtona, Buchanana, Simona, Diamonda… používajú veľa prieskumov, konkrétnych prípadov, vedia niečo aj kvantifikovať.

Intuitívne sa však dá s Weaverom v mnohom súhlasiť. Dokonca aj s tým, s čím nesúhlasí recenzent
Konkrétne mám na mysli recenzentovu kritiku Weaverovho “podriadenia rozumu emóciám”. Podľa recenzenta, len rozum môže byť arbitrom. Rozum však vychádza z určitého súboru axióm, ktoré nedokazujeme, ale berieme ich ako fakt. A axiómy si volíme podľa toho, čo chceme dostať. Napríklad axiómy najpoužívanejšieho axiomatického systému – matematického množinového systému, ľudia neodpozerali v žiadnej realite. Množiny v realite neexistujú. Tieto axiómy boli stanovené tak, aby rozum z nich vyvodil štruktúry, ktoré sú považované za užitočné. Rozum je teda arbitrom – ale len v tom, že čo vyplýva zo stanovených predpokladov. Vo výbornej knihe Proč holokaust autor ukazuje ako v podstate s nespochybniteľnou logikou nacizmus prišiel k nutnosti vyhladiť židov – vychádzal ale zo svojich predpokladov. Ešte pre rozumom je teda zámer, ktorý vyplýva z nejakého apriórneho stanoviska k tomu, o čom ideme rozmýšľať.