(Publikováno časopise Týždeň 3/2006 (16.1.2006))

Prečo je Izrael po celé dejiny centrom diania vo svete? Prečo je neustále v titulkoch svetových médií? Prečo je Jeruzalem „stred vesmíru“? Na jeho území sa pretíňajú dejiny svetské a dejiny sakrálne. Jeruzalem leží uprosted kríža, ktorý tvorí horizontálna os dejín svetských a vertikálna os dejiín spásy. Obdidve je nevyhnutné odlíšiť. Ale odlíšiť ich od seba úplne – to je nemožné.

V svetských dejinách je výnimočná poloha Izraela zrejmá každému, kto sa pozrie do atlasu sveta. Izrael leží na moste medzi Afrikou a Euráziou, kolískami najstrarších ľudských civilizácií. Kto je pánom Jeruzalema – horskej pevnosti na tomto moste – ten je pánom celého mosta. Kontroluje strategický bod na území starého sveta. Preto sa o vládu nad ním bojovalo od nepamäti: starí Egypťania, a Asýrčania, Babylončania a Peržania, Alexander Macedónsky a Rímania – a, samozrejme, aj obyvatelia domáci, starí Židia. Potom prišli Byzantínci a Arabi, križiaci a Turci, moslimovia a kresťania. A napokon 20. storočie, návrat Židov a vznik novovekého štátu Izrael. A arabsko-izraelské vojny.

Strategická poloha by teda urobila z Jeruzalema a Izraela priesečníko dejin, ríš a civilizácií tak či onak; z dovodov svetských a prirodzených. Z týchto dovodov však nie je možné jednoznačne povedať, že toto územie vždy bolo stredom sveta. Doby jeho doležitosti sa striedali s dobami jeho bezvýznamnosti. Napr. v rokoch cca. 1300 – 1950 ležal Jeruzalem mimo hlavného prúdu dejín. „Stredom sveta“ boli skor Rím, Viedeň, Madrid, Paríž, Londýn, Berlín, Moskva, Washington či Peking. Každý z nich sa zdal byť doležitejší než Jeruzalem. A predsa, Jeruzalem sa k nám neodbytne vracia. Prečo je to tak?

Okrem dejin svetských, profánnych, existujú – ako veria židia a kresťania – i dejiny posvätné, sakrálne. Čo je obsahom sakrálnych dejín ľudstva? Boh, ktorý stvoril človeka i svet, sa na konkrétnom mieste a v konkrétnej dobe zjavil človeku, aby mu odovzdal Pravdu o Sebe a sveta. Zjavil sa Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi a zjavil im tú pravdu, že Boh je len jeden, osobný, stvoril človeka i svet a od stvoreného sveta je oddelený. Nič stvorené nie je bohom – žiadny predmet, zviera, ani človek. Tento pravdivý obraz Boh predal jednému národu v dejinách – národu židovskému; a v osobe Mojžiša mu dokonca odovzdal i Desatoro – Pravdu o tom, ako má človek správne žiť.

Národ židovský sa tak líšil od všetkých národov ostatných, pretože len on poznal pravdivý obraz Boha a sveta. Samozrejme, dejiny židovského národa pod Bohom, ako ich zobrazuje Starý zákon, sú dejinami vzostupov a pádov, zapríčinených pýchou človeka, jeho neochotou – či neschopnosťou – žiť podľa Božieho zákona. Boh však židovskému národu okrem daru Zákona a trestov za jeho porušenie daroval i niečo navyše: prísľub Mesiáša, ktorý človeku zásadným sposobom na tomto svete pomože, „spasí“ ho.

V jednom momente nastala v židovskej obci „schizma“: jedni identifikovali konkrétnu osobu v dejinách, Ježiša Nazaretského, ako prisľúbeného Mesiáša. Ježiša tíito ľudia – nielen Židia, ale aj príslušníci ostatných národov – považujú za Bohočloveka, vykupiteľa ľudských hriechov a spasiteľa. Jeho spása sa však neuskutočňuje na tomto svete v podobe politickej ríše, ale až po smrti človeka ako jeho život večný v Božej prítomnosti. Biologickou smrťou človek (jeho vedomie, duša) nezahynie, ale rodí sa do života nového, večného. Ježiš je Mesiáš, pretože porazil smrť. Stúpenci tohoto názoru sú kresťania.

Druhá časť Židov Ježiša považovala za falošného mesiáša a na návrat skutočného Mesiáša čakala ďalej. Stúpenci tohoto názoru sú príslušníci judaizmu.

V 7. storočí Mohamed vytvoril nové náboženstvo, ktoré sa odvolávalo na osoby a koncepty drahé židom a kresťanom, ale od judaizmu i kresťanstva sa líšilo zásadným sposobom. I keď islám je rovnako monoteistický ako judaizmus a kresťanstvo, neobsahuje koncept Mesiáša. Mohamed nie je mesiáš; podľa islámu je len posledným prorokom. Islám zdorazňuje absolútnu poslušnosť človeka voči Bohu, nie však priateľstvo medzi Bohom a človekom, ako je to v judaizme a kresťanstvu. Podľa moslimov Boh od ľudí očakáva len absolútnu poslušnosť; podľa židov a kresťanov Boh od ľudí očakáva nielen poslušnosti, ale aj lásku a priateľstvo, ktoré im opätuje. Svoju lásku a priateľstvo dokonca venuje aj ľuďom, ktorí Jeho priateľmi nie sú. Vrcholným aktom lásky a priateľstva Boha k človeku je práve príchod Mesiáša.

Jeruzalem a krajina okolo neho sú teda miesta drahé židom, kresťanom i moslimom. V historických sporoch oň sa tak stretávali a miešali ohľady mocenské, politické, náboženské a nacionálne. Táto výbušná zmes politiky, náboženstva a nacionalizmu može len veľmi ťažko dospieť k pevnému a večnému mieru. Pád človeka, jeho hriešnosť a nedokonalosť, ako aj náchylnosť podliehať pokušeniam, predovšetkým pýche, tomu neprajú. Ako zmienené tri náboženstvá hľadia na konkrétny, hmotný Jeruzalem?

Moslimovia obecne a Arabi konkrétne ho vnímajú ako súčasť „svojho“ územia, ktoré patrí iba im. Akýkoľvek iný civilizačný útvar než arabsko-moslimský považujú za nutne nepriateľský, za anomáliu dejin. Práve neochota Arabov uznať štát Izrael v akýchkoľvek hraniciach v roku 1948 – a ich snaha zničiť Izrael za každú cenu – je hlavnou príčinou arabsko-izraelského konfliktu. Mier na Blízkom východe by bolo možné dosiahnuť „ľahko“: stačilo by „len“, aby sa rozhodujúce zložky v arabskom svete vobec zmierili s existencou Izraela v realistických hraniciach.

Izrael je štátom primárne židovského národa, všetci Židia (príslušníci etnika, bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú židovskú vieru) na svete sa možu stať jeho občanmi. Mnohí tak učinili, iní zase nie. Pre židov (teda príslušníkov židovského náboženstva, judaizmu) je Jeruzalem nielen historickým hlavným mestom ich štátu, ale i centrom ich náboženského života. Práve v Jeruzaleme stál Chrám, z ktorého sa dnes zachoval len Múr nárekov. Je to najvýznamnejší hmatateľný symbol židovského náboženstva.

Pre kresťanov je Jeruzalem taktiež posvätným mestom, pretože je mestom po ktorom chodil – a v ktorom bol ukrižovaný – Ježiš, podľa kresťanov dávno prisľúbený Mesiáš, vykupiteľ ľudských hriechov a spasiteľa sveta. Akt vykúpenia sa už uskutočnil, ponuka spásy je prístupná každému človeku na svete, preto aj keď kresťania trvajú na voľnom prístupe na miesto obeti Pána a na slobode bohoslužby tam, politickú moc nad Jeruzalemom kresťanov nepotrebujú. Na čo je kresťanom vláda nad pozemským Jeruzalemom, keď už majú na dosah Jeruzalem nebeský? Z kresťanského pohľadu ktokoľvek može vládnuť nad pozemským Jeruzalemom, akýkoľvek štát ho može mať pod svojou kontrolou, ak kresťania, individuálni veriaci, majú zaistenú slobodu tam cestovať, putovať a účastniť sa bohoslužieb. Tento stav slobodnej bohoslužby a bohopocty v Jeruzaleme súčasný štát Izrael plne garantuje – pre židov, kresťanov, i moslimov (a iných).

Či židovský štát Izrael mal, alebo nemal vzniknúť, je historicky zaujímavá otázka – asi tak zaujímavá ako otázka, či malo, alebo nemalo vzniknúť samostatné Slovensko). Faktom však je, že štát Izrael vznikol, a je to štát právny, demokratický a slobodný. Svojim občanom – nábožensky židom, moslimom a kresťanom, etnicky Židom, Arabom, Drúzom, Arménom a ďalším – garantuje slobodu viac a lepšie než ktorýkoľvek iný štát na Blízkom východe. Zachovanie tohoto štátu je preto civilizačnou hodnotou.

Pokiaľ ide o ľudskú hlúposť, závisť a fanatizmus, zdá sa, že nemá medzí; vždy je možné doterajšiu úroveň prekonať. Ľudia, ktorých pred polstoročím napadol a zotročil vírus fanatickej nenávisti proti Židom, vírus antisemitizmu, si priali, aby Židia neboli v ich blízkosti, aby sa odsťahovali niekam inam, napr. do Palestíny, do Izraela. Ja osobne ľutujem, že mnohí naši bývalí židovskí spoluobčania sa do Izraela odsťahovali – ich prítomnosť u nás by som považoval za veľké kultúrne, vedecké, spoločenské a ekonomické obohatenie našej spoločnosti – ale uznávam ich právo rozhodnúť sa, kde chcú žiť. Nie však naši antisemiti: kedysi chceli Židov odsťahovať do Izraela, teraz trvajú na tom, že Židia nemajú právo žiť ani v Izraeli, že samotný Izrael nemá právo žiť. Zrejme podľa antisemitov Židia nemajú právo žiť nikde. Či proste: nemajú právo žiť. Miera ľudskej nenávisti nepozná hraníc.

To sú dejiny človeka, svetské i sakrálne: pýcha a pád, prísľub a zasľúbenie, nedodržanie Zmluvy a katastrofa, potom odpustenie, milosť a nový začiatok. Z čisto svetského pohľadu na dejiny mier v zemi zasľúbenej nikdy nebude. Z hľadiska dejín sakrálnych, dejín spásy, mier v Svätej zemi nastane až vtedy, keď príde Princ mieru: židovským národom tak dlho očakávaný Mesiáš; jeho príchod však podľa kresťanov bude zároveň druhým príchodom Krista. To však nastane koniec vekov. Inými slovami, mier nastane až na konci dejín; a očakávať čokokoľvek iné je čistá utópia.