(publikováno v časopisu Týždeň)

V jednej učebnici dejepisu v Japonsku nie sú dostatočne spomenuté japonské vojnové zločiny za druhej svetovej vojny a preto čínsku verejnosť zachvátila hystéria. Číňania demonštrujú pred japonským veľvyslanectvom v Pekingu, napadujú ho, rovnako ako aj Japoncov žijúcich v Číne.Čo si o tom myslieť? Faktom je, že Japonci za druhej svetovej vojny spáchali mnohé vojnové zločiny, nielen proti Východoázijcom, ale aj proti Európanom, Australanom a Američanom. V roku 1931 okupovali severovýchod Číny a vytvorili tam lútkový Mandžuský štát. V roku 1937 znovu napadli Čínu a bojovali proti nej až do konca druhej svetovej vojny. V decembri 1937 Japonci v dobytom čínskom meste Nankingu spáchali tzv. nankinský masaker, pri ktorom zabili nieoľko stoviek tisíc ľudí.

V 30.-40. rokoch 20. storočia Japonsko bolo fanatickou, šovinistickou, militaristickou a agresívnou mocnosťou, ktorá chcela ovládnuť celú východnú Áziu. Mentalita väčšiny Japoncov bola vtedy rovnako fašistická ako mentalita väčšiny Nemcov.

Výsledkom druhej svetovej vojny bola zdrcujúca porážka Nemecka a Japonska. Od roku 1945 sú však tieto krajiny príkladné, neškodné, ba dokonca medzinárodne užitočné. Nielenže sami nerozpútali žiadne ďalšie vojny, ale pomáhali chrániť slobodu, demokraciu a mier vo svete.

To ukazuje, že žiadna krajina nie je večne zlá či dobrá. Zálaží od toho, aký má režim. Krajiny nie sú ani zlé ani dobré, to len režimy sú buď zlé, alebo dobré. Zmenou režimu sa z včerajšieho nepriateľa može stať priateľ a z včerajšiehio agresora mierumilovný ochranca slobody.

Alebo, bohužiaľ, aj opačne. To bol prípad Číny. V 30.-40. rokoch 20. storočia hlavný spojenec Ameriky vo východnej Ázii, pevninská Čína bola v roku 1949 ovládnutá komunistami Mao Ce-tunga (čínski antikomunisti sa stiahli na Tchaj-wan) a v rokoch 1950-52 čínska červená armáda bojovala proti Američanom v Kórei.

Čínsky komunistický režim Mao Ce-tunga bol najväčším vrahom svojho národa. Mao je najmasovejším vrahom v dejinách ľudstva – vrahom väčším než Stalin a Hitler. Za Maa zomrelo násilnou smrťou v Číne až 100 miliónov ľudí.

V súčasnosti sú všetky východoázijské národy – na európske pomery – extrémne nacionalistické. Na začiatku 21. storočia sú Východoázijci tak nacionalistickí, ako boli Európania na začiatku 20. storočia.

Nie všetky krajiny sú však hrozivé rovnako. Vo východnej Ázii (ak odhliadneme od nevyzpytateľnej nukleárnej Severnej Kórey) je len jedna veľká hrozba: komunistická Čína. Od roku 1945 Japonsko nikoho nenapadlo, a ani sa nechystá. Od roku 1949 čínski komunisti nielenže zabili sto miliónov vlastných obyvateľov, ale v 50. rokoch vojensky intervenovali v Kóreji, v 60. rokoch vojensky pomáhali vientamským súdruhom v Indočíne, v 70. rokoch podporovali maniakálnych Červených Khmérov v Kambodži, a keď vietnamskí súdruhovia Pol Pota vojensky zvrhli v roku 1979, čínski komunisti napadli Vietnam A vždy – v poslednej dobe však mimoriadne – čínski komunisti ohrozujú malý, slobodný a demokratický Tchaj-wan. Nie Japonsko, nie Tchaj-wan, ale komunistická Čína je problémom vo východnej Ázii.

Ako bol po roku 1945 komunizmus útočiskom mnohých bývalých fašistov, tak po roku 1989 je fašizmus útočiskom mnohých bývalých komunistov – a to nielen u nás, nielen v Rusku, ale predovšetkým v Číne.

Čínsky komunistický režim je brutálny proti domácim disidentom a zároveň zámerne šovinizuje, ba až fašizuje vlastné obyvateľstvo. Čína zbrojí; súčasne má dostatočný počet obyvateľov a vysoké tempo hospodárskeho rastu na to, aby sa v 21. stotročí stala novou superveľmocou, ktorá by sa snažila o to isté, o čo sa v 30.-40. rokoch 20. storočia snažilo Japonsko – o dosiahnutie hegemónie v celej východnej Ázii. Tchaj-wan by bol len prvou, nie poslednou obeťou čínskeho šovinizmu a militarizmu.

Japonci za druhej svetovej vojny spáchali v Číne, vlastne všade vo východnej Ázii, strašné veci. Ale po roku 1949 čínski komunisti spáchali vo vlastnej krajine veci oveľa strašnejšie. Nielen za “Veľkého skoku vpred” v 50. rokoch, nielen za “Veľkej kultúrnej revolúcie” v 70. rokoch, nielen na námestí Tchien-an-men v roku 1989, ale páchajú ich aj teraz a denno-denne v táboroch Lao-kai, ktoré sú plne provnateľné s nacistickými koncentračnými tábormi či so sovietkymi tábormi Gulag. O týchto zločinoch sa v Číne nehovorí. Než budú Číňania čokoľvek vyčítať Japoncom kvoli minulosti, mali by si najpred pozametať pred svojim vlastným prahom; nielen kvoli svojej, na vlastnom národe spáchanej minulosti, ale aj kvoli svojej stále páchanej súčasnosti, ako aj kvoli budúcnosti, ktorú spáchať zamýšľajú. Ľudia, ktorí sa tešia na to, až budú stovky, ba tisíce rakiet odpálených na Tchaj-wan, nemajú čo vyčítať druhým ich minulosť.

Roman Joch

V zkrácené formě publikováno v časopisu Týždeň 18.4.2005